Derrick Jensen - Keď civilizácia zabíja svet

Osviencim, Treblinka, Bergen-Belsen. To je ten dôvod. Nie, nie preto, že civilizácia premieňa celý svet na pracovný tábor, potom tábor smrti, hoci je to ten prípad. Nie, nie preto, že konečným bodom civilizácie je masové vyvražďovanie ako na bežiacom páse, hoci toto tiež je ten prípad. Namiesto toho je to pre týchto doktorov v Osviencime.

A tu je dôvod, prečo je to tak. Pamätáte sa, keď som hovoril o tom, že prečo je environmentalizmus biednym neúspechom, a uviedol som jeden alebo dva dôvody pre našu neefektívnost? Vynechal som jeden podľa mňa najdôležitejší dôvod, a má to niečo spoločné s tými doktoromi.
Robert Jay Lifton vo svojej mimoriadne významnej knihe Nacistickí doktori bádal, že ako sa muži, ktorí zložili Hipokratovu prísahu, mohli zúčastňovať vo väzniciach, kde sa väzni upracovali k smrti alebo boli zabíjaní ako na bežiacom páse. Zistil, že mnohí títo doktori úprimne zastupovali svoje funkcie a robili všetko v rámci svojej moci - čo znamená pateticky málo - aby väzňom spríjemnili život. Keď väzeň ochorel, dali mu najskôr zhltnúť aspirín. Možno ho uložili do postele na deň alebo dva (ale nie na príliš dlho, aby nebol "vybraný" na zavraždenie). Ak mal pacient nákazlivú chorobu, možno toho pacienta hneď zabili, aby sa choroba nerozšírila. To všetko dávalo zmysel vrámci hraníc Osviencimu. Doktori, znovu, robili všetko čo mohli, aby pomohli väzňom, ale neurobili tú najdôležitejšiu vec zo všetkých: Nikdy nespochybňovali existenciu samého Osviencimu. Nikdy nespochybňovali to, že sa tam väzni upracujú k smrti. Nikdy nespochybňovali to, že ich tam vyhladujú k smrti. Nikdy nespochybňovali to, že ich tam väznia. Nikdy nespochybňovali to, že ich tam mučia. Nikdy nespochybňovali existenciu kultúry, ktorá vedie k takýmto ukrutnostiam. Nikdy nespochybňovali logiku, ktorá vedie nevyhnutne k elektrickým plotom, plynovým komorám, gulkám v mozgu.
My ako environmentalisti robíme to samé. Pracujeme tak tvrdo ako len môžeme, aby sme zachránili tie miesta, ktoré milujeme. A používame na to nástroje systému ako len najlepšie vieme. Ale napriek tomu nerobíme tú najdôležitejšiu vec zo všetkých. Nespochybňujeme existenciu tejto kultúry smrti. Nespochybňujeme existenciu ekonomického a sociálneho systému, ktorý pracuje na zabíjaní tohoto sveta, ktorý tento svet necháva vyhladovať, ktorý ho väzní, ktorý ho mučí. My nikdy nespochybňujeme kultúru, ktorá vedie k týmto ukrutnostiam. My nikdy nespochybňujeme logiku, ktorá vedie nevyhnutne k holorubom, vraždeným oceánom, zmiznutej vrchnej vrstvy pôdy, zahradeným riekam, otráveným zdrojom vody.
A už vôbec nečiníme tak, aby sme to všetko zastavili.
Tu je jeden príklad. Nedávno som mal prednášku na stretnutí environmentalistov, ktoré sa volalo Bioneers. Prednášky, ktoré som počúval boli celkom dobré, kde ľudia hovorili vášnivo a často veľmi pozitívne o zmenách, ktoré je nutné urobiť, a ktoré sa už uskutočňujú. Hovorili o potrebe iných modelov farmárčenia, iných modelov komunitného organizovania, iných modelov školenia. Ale nikto nehovoril o moci. Nikto nediskutoval o evidentnom fakte, že tí pri moci ničia trvalo udržatelné komunity. Nikto nediskutoval o fakte, že aj keď farmári rozvinú iné modely toho ako žiť na svojej pôde viac trvalo udržatelne, tí pri moci môžu rozhodnút, že ich pôda je potrebná pre nový obchodný dom alebo by mala byť zatopená za priehradou, a tí pri moci si tú pôdu jednoducho zoberú. A nikto nehovoril o psychopatológii. Nikto nehovoril o potrebe dominantnej kultúry ničit. Nikto nehovoril o nezmieriteľnom ničení domorodých kultúr dominantnou kultúrou.
Nie len naše činy, ale aj naše prednášky zostávajú v rámci hraníc tohto koncentračného tábora, ktorý nazývame civilizácia.

Crash

Zima stále zomierala - len niekoľko týždňov predtým búrka odpojila prívod prúdu na niekoľko hodín. Lenže teraz to nebola žiadna búrka. Ľudia preklínali, keď ich obľúbené TV relácie zmizli pred ich očami. Mračili sa, keď prepínali bezvýznamné gombíky hore a dole a znovu. Zapli ručné lampy a vyhrabali sviečky, zdesení už len zo zodpovednosti nájsť veci, ktoré nejako nie sú závislé na elektrine, kým sa nevráti. "Ako sa budeme nudiť", mysleli si. "Nie je žiadna búrka - aký možný dôvod by pre to mohol byt?", povedali.

Večer sa vliekol. Ľudia sa kúpali vo svetle sviečok, zlovestne pozerali na svoje prázdne TV obrazovky a počítačové monitory (nikdy neprestávajúci myslieť si kto monitoruje koho, keď im obrazovka hovorí, čo chcú vedieť), odriekavajúc tiché modlitby bohom elektrárenského priemyslu, aby ich dostali z tohto primitívneho štádia... Napriek tomu sa elektrina tvrdohlavo bránila vrátiť. Jeden po druhom, od domu k domu, sfúkali sviečky a šli do postele, sebaisto medzi sebou žartujúc o svojom blížiacom sa prebudení svetlami a TV a rádiom a mikrovlnkou, ktoré zrazu naskočia do žiariaceho, hlučného života.
Ale jeden po druhom sa v ďalšie ráno zobúdzali stále v tme; žiariace ranné slnko pre nich nič neznamenalo bez elektriny. Bez svojich rádiobudíkov a elektrických kanvíc a čerstvo nabitých mobilov boli v tme.
Skoro každý sa ukázal v práci, ale ani tam nebola žiadna elektrina, a prakticky sa bez fungujúcich počítačov nedalo nič urobiť. Šéf ich mohol len znova poslať domov.
Túto noc sa srandovalo s menšou sebaistotou.
Na tretí deň sa znovu zobudili, len aby sa našli stále kočujúc v bezprúdovej prázdnote. "Ak nemá zmysel ukázať sa v práci, a TV stále nebude fungovať, tak čo budeme dnes robiť?" Bolo to v tento deň, kedy sa začali klebety.
Nazývali to klebety, pretože nikto nevedel identifikovať zdroj informácie - určite by takúto alarmujúcu špekuláciu nevyhlásili oficiálne agentúry. Tá klebeta znela asi takto: Elektrina sa možno už nevráti. Nikdy.
Na začiatku nikto skutočne neveril týmto klebetám, aspoň nie verejne. Ale keď sa delili o jedlo so svojimi najbližšími susedmi, váha konverzácie sa jemne posunula od "Čo sa to deje?" k "Čo ak...?"
Vkrádal sa chaos. Ľudia sa vzdali toho ísť viac do práce. Všade vonku v uliciach boli povyhadzované DVD prehrávače a TV a hriankovače. Banky a predajcovia nehnuteľností boli videní s nápismi "VÝPREDAJ! VŠETKO MUSÍ ÍSŤ!" surovo nemaľovanými na ich oknách. Decká prekopávali volné miesta a sadili zeleninové záhrady so staršími zo škôlky. Polícia sa bezmocne prizerala. Už tu nebolo nič, na čo nasadiť políciu.
Oficiálne vyhlásenie nikdy neprišlo, ale časom každý pochopil, že tie klebety boli pravdivé:
Elektrina sa nevráti. Nikdy.

Premýšľaj

Premýšľaj o svojej priamej telesnej skúsenosti života. Nikto ti o tom nemôže klamať.

Koľko hodín denne stráviš pre televíznou obrazovkou? Obrazovkou počítača? Za automobilovou "obrazovkou"? Za všetkými tromi obrazovkami spoločne?

Pred čím si schovávaná(ý)?

Koľko života k tebe príchádza cez obrazovku, sprostredkovane?

Je pozeranie na veci také vzrušujúce ako robenie vecí? Máš dostatok času na robenie všetkých tých vecí, ktoré chceš? Máš nato dosť energie?

A koľko hodín denne spíš? Ako si ovplyvňovaná(ý) štandardizovaným časom, ktorý je navrhnutý výlučne na zladenie tvojich činností s tými miliónov iných ľudí? Ako dlho vydržíš bez toho, aby si vedel(a) koľko je hodín? Kto alebo čo kontroluje tvoje minúty a hodiny?

Minúty a hodiny, ktoré pribúdajú k tvojmu životu?

Dokážeš oceniť prekrásny deň, kedy vtáky spievajú a ľudia sa spoločne prechádzajú? Koľko korún na hodinu vezmeš, aby si zostal(a) dnu a predával(a) veci alebo vyplňoval(a) papiere? Čo dostaneš neskôr, čo by ti mohlo vynahradiť tento deň tvojho života?

Ako na teba pôsobí byť v davoch, byť obklopená(ý) anonymnými masami? Uvedomuješ si zablokovanie svojich emocionálnych reakcií k ostatným ľudským bytostiam?

A kto pripravuje tvoje jedlo? Ješ niekedy sam(a)? Ješ niekedy postojačky? Koľko vieš o tom, čo ješ a skadiaľ to pochádza? Ako veľmi tomu dôveruješ?

O čo pridzádzame zariadeniami na ušetrenie práce? Zariadeniami na ušetrenie myslenia? Ako vplývajú na teba požiadavky efektívnosti, ktoré dávajú hodnotu produktu a nie procesu, budúcnosti, radšej než prítomnosti, prítomný moment, ktorý sa viac a viac skracuje, ako sa ženieme rýchlejšie a rýchlejšie do budúcnosti? Kde sa ženieme?

Šetríme čas? Šetríme čas na čo?

Ako na teba vplýva byť presúvaná(ý) predpísanými cestami, vo výťahoch, autobusoch, metre, pohyblivými schodami, na dialniciach a chodníkoch? Pohybujúc sa, pracujúc a žijúc v dvoj- a trojdimenzionálnych sieťach? Ako na teba pôsobí, že si organizovaná(ý), znehybnená(ý) a rozplánovaná(ý) ...namiesto túlania sa, slobodného a spontánneho potulovania? Hľadania vecí, kde sú?

Akú máš slobodu pohybu - slobodu pohybovať sa priestorom, ísť tak ďaleko ako chceš, novými a neprebádanými smermi?

A ako na teba pôsobí čakanie? Čakanie v rade, čakanie v doprave, čakanie na jedlo, čakanie na autobus, čakanie na toaletu - učenie sa trestať a ignorovať svoje spontánne potreby?

Ako si ovplyvnená(ý) zadržiavaním svojich túžob?

Sexuálnym útlakom, oneskorením alebo zadržaním potešenia, začínajúc v detstve, popri potlačovaní všetkého čo je v tebe spontánne, všetkého, čo je dôkazom tvojej divokej prirodzenosti, tvojho členstva v zvieracom kráľovstve?

Je potešenie nebezpečné?

Mohlo by byť nebezpečie radostné?

Potrebuješ niekedy vidieť oblohu? (Vidíš v nej ešte hviezdy?) Potrebuješ niekedy vidieť vodu, lístie, zvieratá? Trblietanie sa, záblesky, pohyb?

Preto máš domáce zvieratko, akvárium, rastlinky? Alebo sú televízia a video tvojím jediným trblietaním, zábleskami, pohybom?

Koľko života k tebe prichádza cez obrazovku, sprostredkovane?

Fascinujú ťa videopásky s tebou a tvojimi priateľmi, akokeby si bol nejako viac skutočný v obraze ako v živote?

Keby tvoj život bol prerobený na film, oplatilo by sa ho pozrieť? A ako sa cítiš v situáciách vynútenej pasivity? Ako ťa ovplyvňuje non-stop útok symbolickej komunikácie - zvuková, vizuálna, tlačená, bilboardy, počítače, video, rádio, robotické hlasy - keď sa túlaš lesom znakov? K čomu ťa prehovárajú?

Potrebuješ vôbec niekedy samotu, ticho, uvažovanie? Pamätáš si na to? Myslieť za seba, radšej ako len reagovať na podnety? Je ťažké dívať sa iným smerom?

Je dívanie sa iným smerom tá jediná vec, ktorá nie je dovolená?

Kde môžeš ísť, aby si našla(iel) ticho a samotu? Nie biely šum, ale čisté ticho? Nie osamelosť, ale láskavé ústranie? Ako často si sa zastavil(a) a pýtal(a) sa sam(a) seba takéto otázky? Pristihuješ sa niekedy pri konaní symbolického násilia? Cítiš sa vôbec niekedy sám(a), spôsobom, ktorý slová nevedia vyjadriť?

Cítiš sa vôbec niekedy pripravená(ý)stratiť kontrolu?

Zaľúbený list

Premýšlal som o našom dni slobody a spojenia priamo pri tom okne, ako sa letmo dívame cez to okno, držiac sa za ruky a objímajúc sa citlivými ale silnými telami, stretávajúc sa očami divočiny a horiacimi srdcami ohňa, vidíme a v boji znášame tento prejav pravdy a tajný svet nádeje, vidím s inštinktívnou animozitou, hýbajúce sa telá, ale iba mojím vlastným prvotným duchom a vlastným vášnivým srdcom, telá len pevne stoja, ticho od represie, ticho v chlade strachu a prežitia, nádej je zabudnutá budovami a elektrickým vedením, kradnúc slnko, ktoré sme objímali v našom boji, a mesiac, pri ktorom tancujeme v našich snoch, kradnúc energiu sebarealizácie a vytvárat z nej moc, kradnúc energiu zeme a krajiny a použit ju pre domestikáciu, kradnúc krajinu krajine a použit ju ako majetok, nevidím žiadnu túžbu alebo možnost života, nevidím žiaden život alebo pôvabnú silu, iba rojkov bez otázok a snov, tých, čo len prežívajú nemrtvy a stratený život kvôli akceptovaniu zabudnutého nech zostane zabudnutým, tmavnúci kov pripravuje životy na odmietanie slnka, a pôvabu života samotného, ubližuje komunite odcudzením a atrakciou, zranuje srdce zeme tým betónom brániacim krvi a pumpujúcim už len rakovinotvorné železo a represívny kov, túžby pokračujú túžiť, ale sú stratené na ceste podriadenia sa tejto atrakcii, ich oči sú otvorené atrakcii inštitucionalizovaného dobrodružstva a uväznených vášní, ale my letíme vysoko poza to, ako sila a temnota dvoch čiernych jastrabov letiacich s láskou a v láske, s nákazlivou náklonnostou a násilnou túžbou, s nákazlivou radostou, a s povstaleckou zúrivostou, hádzajúc bomby zo vzduchu nového sveta, hádzajúc bomby z ich krídel tajnej nádeje a vrejúcej krvi, bomby vrejúcej krvi so silou benzínu a pachom násilnej rieky, my letíme vysoko z tohto sveta, ako jastraby opúštame obmedzenia, ako jastraby lietame vlastným prístupom, ako jastrabov sa nás boja, ako čiernych jastrabov sa nás boja, ale ako tie čierne jastraby lietame vysoko spolu, držiac sa za ruky a nemať nič len pôvabnú nahotu jeden druhého, ukradli sme si spät svoje životy so vzájomnostou a láskavostou jeden druhého, vzali sme si spät naše srdcia a dali im rytmus k tancovaniu, rytmus na pumpovanie vášne a úprimnej lásky, našli sme nieco také silné, že duch musí ešte prestat lietat, našiel svoju cestu za budovy, našiel nádej v slnku, a spálil budovy ku tlu, ukradol energiu z káblov a znovu ich objal v žilách každého jedného, a duch, o ktorého sa delíme, duch, ktorý je náš, a iba náš, v tomto svete lásky a neovládatelnej túžby, sily a krásy, nebude nikdy zabudnutý, udržali sme ducha nažive, partizánsky milovaná rebélia, duch, ktorý je systematicky potlačovaný, duch tak dlho domestikovaný, duch v našom srdci čakajúci, že bude hodený do tých tiel atrakcie, nás samých, aby zapálil tú atrakciu, čakajúci, aby nebol prezentovaný v tej atrakcii, ale v túžbach niekedy stratených, našli sme ho, budeme pokračovať v lietaní, ako jastraby budeme letiet žiadnym smerom, len do slnka nášho boja, a do žiadneho sveta, len k mesiacu alebo noci našich snov, chýbate mi...

s pozdravom
bez bolesti

Filmový festival "Otvorme oči" - report

Bol to deň ako každý iný, aj ten ďalší sľuboval tú istú nostalgiu okamžiku. Sedeli sme a čakali, váhavo. Najskôr tam nebol nik len my. Netrpezlivo sme sledovali západ slnka. Po rozložení distier, vytvorení stánku s vegánskym jedlom zadarmo, výstavy z fotografií a malými technickými problémami, sa zrazu vo dverách objavilo zopár ľudí. Ako šiel čas, prichádzali stále ďalší a ďalší. Náš klub nemá veľký priestor, pôsobí útulne. Akoby tušil, že nebude ani mnoho ani málo.

Začali sme s menším oneskorením, to sa stáva. Vždy si myslíte, že ešte dorazí ten a tá. Po úvodnom privítaní sme spustili prvý film. "Kráľovstvo mieru" sa nieslo v priateľskom duchu, "Bitúnok - krvavá úloha" a "Zlá medicína", boli ale jednoznačným prínosom. O rozšírenie vedomostí sa príjemným spôsobom postaral Michal Kolesár z kolektívu REALITA.TV, čo je projekt voľne spolupracujúcich jednotlivcov zaoberajúcich sa ochranou a záchranou zvierat, obhajobou práva na odpor, "neposlušnosť" a nutnú obranu a propagáciou vegánskej kultúry. Čas bežal a ani neviem ako, uplynulo 5 hodín od začiatku festivalu. Záverečná diskusia sa trochu pretiahla, ale otváracie hodiny klubu nám nechtiac povedali zbohom.

Na druhý deň som prišiel až na tretí film. Úvod patril filmu "Film o Jill". Tento citovo založený dokument znamenal prvú menšiu diskusiu, po ktorej sa začal premietať druhý film " Pod maskou". Film o oslobodzovacích praktikách ochrancov zvierat označujúcich sa A.L.F. (Animal Liberation Front), vzbudil podnetnú diskusiu najmä po skončení celej festivalovej akcie. Záverečným filmom sme chceli zhrnúť celú problematiku ochrany zvierat, samotnú myšlienku i voľnú úvahu o celom tomto smutnom probléme. Preto sme vybrali dokument s názvom Pozemšťania. Film sa niesol v pozornej atmosfére. Po skončení premietania ostal ešte čas na vysvetlenie si rôznych nejasností, poďakovanie a vyslovenie snahy o hlbší prístup k tejto problematike, ktorá akoby bola zámerne zamlčovaná. Pár fotiek z akcie nájdete aj v našej galérii.

A čo bude ďalej? Deň ako každý iný. Desiatky, stovky, tisíce, milióny, miliardy životov. A potom zase a ešte viac a tak to pôjde dookola.

Určite? Bude to deň ako každý iný?

O probléme a stratégiách ochrany zvierat a zároveň ďalších vecí, môžete diskutovať na našom fóre http://waf.informe.com/forum/

Ak sa chcete dozvedieť viac o projekte REALITA.TV, zavítajte na ich stránku: www.realita.tv

Filmový festival "Otvorme oči " v Humennom

Čo majú zvieratá spoločné s našim každodenným životom? Čo pre nás znamenajú ich práva ak sa so zvieratami takmer nestretávame? Mnoho ľudí veľmi škodí zvieratám pretože nevedia o ich skutočnom utrpení. Pozývame vás na filmový festival bez príkras a zatajovaní. Pozývame vás na filmy o zvieratách, o nás a hlavne o tom, že všetci máme právo mať svoje životy vo vlastných rukách.

Možno vás napadne, prečo v dobe, kedy na svete umierajú tisíce ľudí v nezmyselných vojnových konfliktoch, v dôsledku hladomorov, v dobe, kedy je celá planéta ohrozená množstvom ekologických, sociálnych či kultúrnych problémov, sa niektorí ľudia zaoberajú ochranou práv zvierat.

Ľudia zvieratá jedia, zatvárajú do pascí, využívajú vo vede, lovia a rôznymi spôsobmi vykorisťujú. Nehľadiac na to, že sú nami využívané, stále si neuvedomujeme, že i zvieratá potrebujú mať svoj život vo vlastných rukách.

Myslíme si, že život i jeho kvalita by sa nemala posudzovať s ohľadom na to, o akého tvora ide. Právo na život máme na tejto planéte úplne všetci.

V dňoch 20. -21. septembra 2007 sa preto v priestoroch Klubu 80 na Chemlonskej ulici v Humennom uskutoční medzinárodný filmový festival o ochrane práv zvierat Otvorme oči. Cieľom festivalu je upozorniť širokú verejnosť na obsiahly problém dnešného sveta - zneužívanie zvierat. Na festivale bude premietnutých šesť filmov mapujúcich problematiku zneužívania zvierat pre človeka, boj za ich záchranu ako aj možné alternatívy využívané namiesto zvierat v rôznych vedeckých odvetviach. V dokumentoch, ktoré uvidíte, nenájdete zábery šťastných, či fialových zvierat na horských lúkach a pasienkoch. Čaká vás tvrdý dôsledok dnešnej konzumnej spoločnosti bez akýchkoľvek morálnych hraníc vo vzťahu k zvieratám. Bez sebamenšieho previnenia sú zatvárané v tých najhroznejších väzeniach súčasnosti. Diskusiu na festivale povedie Michal Kolesár z českého zoskúpenia REALITA.TV, ktorej súčasťou bude prezentácia ďalších filmov.

Na mieste bude pripravené vegánske občerstvenie ako aj infostánok s témou práv zvierat a ochrany prírody. Na sobotu Vás pozývame na benefičný jazz-rockový koncert za dobrovoľné vstupné. Ak vám životy zvierat nie sú aspoň trochu ľahostajné, prijmite toto pozvanie.

Susane Griffin - Žena a príroda: Búrka v jej vnútri (1978)

On hovorí, že žena rozpráva sa s prírodou. Že počuje hlasy spod zeme. Že jej vietor veje do uší a že stromy jej šepotajú. Že mŕtvi vtáci spievajú jej ústami a že rozumie plaču detí. Ale tento dialóg pre neho neskončil. Hovorí, že on nie je súčasťou tohto sveta, že bol umiestnený do tohto sveta ako cudzinec. Oddeľuje sa od ženy a prírody.

A tak je to zlatovláska, ktorá príde k chatke troch medvedov, malá červená čiapočka, ktorá sa rozpráva s vlkom, Dorotka, ktorá sa spriatelí s levom, snežienka, ktorá rozpráva s vtákmi, popoluška so svojimi kamarátkami myškami, malá morská víla, ktorá je napoly rybou, palculienka, o ktorú sa uchádza krtko. (A keď počujeme Navahov spievať o hore, že dospelý muž sedí a pofajčieva s medveďmi, a následuje cestu, ktorou ho navádzajú veveričky, sme prekvapení. Mysleli sme si, že len malé dievčatká rozprávajú so zvieratami.)

My sme vajíčka vtákov. Vajíčka vtákov, kvety, motýle, zajace, kravy, ovce; my sme húsenice; sme listy brečtanu a ratolesti cheirantu. Sme ženy. Vstávame z vlny. Sme gazely a lane, slonice a velryby, lalie a ruže a broskyne, sme vzduch, sme dievčatá. Sme ženy a príroda. A on hovorí, že nás nepočuje rozprávať.

Ale my počujeme.

kto sme

Čakáme Ťa!

Čokoľvek už prehlasuje medicínska veda, je tu rozdiel medzi Životom a prežitím. Byť živým, to je o niečom viac, než len mať tlkot srdca a mozgovú aktivitu. Byť živým, skutočne živým, je niečo oveľa nepatrnejšie a oveľa nádhernejšie. Ich nástroje merajú tlak krvi a teplotu, ale prehliadajú radosť, čudovanie sa, lásku, všetky tie veci, ktoré sú skutočne dôležité pre život. Aby sme znovu dali význam našim životom, aby sme z nich skutočne vytiahli čo najviac, budeme musieť predefinovať sám život. Mali by sme rozdeľovať ich klinické definície, v prospech tých, ktoré majú viac spoločné s tým, čo vlastne cítime.

Tak, ako veľmi žiješ svoj život? Koľkokrát vstaneš ráno cítiac sa skutočne slobodná(ý), radostne vzrušená(ý), že si plná(ý) života, napäto očakávajúca(i) skúsenosti nového dňa? Koľko nocí ideš spať s pocitom naplnenia, prechádzajúc si spokojná(ý) udalosti minulého dňa? Mnohí z nás cítia ako keby o všetkom už bolo rozhodnuté bez nás, ako keby život nebol kreatívnou aktivitou, ale niečím, čo sa nám stane. Toto neznamená žiť, len prežívať: byť nemŕtvymi. Máme zamestnancov pohrebného ústavu, ale ich služby nie sú obyčajne potrebné; máme márnice, ale trávime väčšinu nášho času v kancelárskych izbičkách a herniach, v hypermarketoch, pred televíziou. Samozrejme predmestské gazdinky a malicherní výkonní pracovníci sú zdesení z rizika a zmeny; nevedia si predstaviť, že existuje niečo hodnotnejšie než fyzická bezpečnosť. Ich srdcia možno tlčú, ale už viac neveria vo svoje sny, či vôbec za nimi ísť.

Ale takto začína ‘osobná revolúcia’: zopár z nás začne naháňať svoje sny, oslobodzovať sa z našich starých modelov, objímať to, čo milujeme (a v tomto procese nachádzať to, čo nenávidíme), snívať s otvorenými očami, pýtať sa, konať poza hranice rutiny a pravidelnosti. Ostatní nás vidia, ako to robíme, vidia ľudí, ktorí sa odvážia byť kreatívnejší a dobrodružnejší, štedrejší a ctižiadostivejší než si mysleli, že je to možné, a jeden po druhom sa k nám pridávajú. Keď raz dosť ľudí objíme tento nový spôsob života, dosiahne sa určitý bod kritického množstva, a sama spoločnosť sa začne meniť. Od tohto momentu, svet začne prechádzať transformáciou: z hrozivého, cudzieho miesta, ktorým teraz je, na miesto ideálne pre možnosti, kde naše životy sú v našich vlastných rukách a hocaký sen sa môže stať skutočným.

Takže rob so svojím životom, čo chceš ty, už je to čokoľvek! Ale aby si si bola istá, že dostaneš to, čo chceš, najprv si dôkladne premysli, čo to vlastne je a ako budeš postupovať pri tom získavaní. Rozober si svet okolo seba, aby si vedela, ktorí ľudia a aké sily pracujú proti tvojim túžbam, a ktoré sú na tvojej strane…a ako môžeš s nami spolupracovať. My sme tu, žijúc svoje životy naplno, čakajúc na teba - stretávame sa v parkoch plní nádeje na Slovensku, naskakujeme na vlaky v Spojených Štátoch Amerických, organizujeme demonštrácie v uliciach Londýna, píšeme prekrásne listy pri západe slnka v Bangkoku. Práve sme sa milovali na korporačných toaletách minútu predtým, než si ty vošla dnu počas tvojej polhodinovej obedňajšej prestávky.

A Život čaká na teba, s nami, na vrcholkoch ešte nevystúpených hôr, v dyme táborákov a horiacich budov, v náručiach milencov, ktorí prevrátia tvoj život naruby.

Príď, pridaj sa k nám!

Hľadáme:

Kreatívne, nezávislé ženy a mužov, unavených byť vyčerpaní bezvýznamnými detailami moderného prežitia, otrávení chamtivosťou moderného zábavného priemyslu, už viac nezmätených masovými médiami, ktoré odvracajú pozornosť od skutočného života…nespokojných s limitovaním svojej slobody, svojich životov a svojho takzvaného “voľného času”. Ľudí, ktorí dávajú prednosť idealizmu pred realizmom, a realite pred ideológiou.

Punk Rockeri, Aktivisti - Neuspokojte sa žiť vo svojom vlastnom svete len raz za týždeň, keď hraje nejaká kapela alebo sa uskutočňuje nejaký protest. Požadujte toto vzrušenie každý deň, požadujte toto sebaurčenie každé ráno, keď sa prebudíte.

Hudobníci, Umelci- nesnažte sa “spraviť si živobytie zo svojho umenia”, ako to robí každý robotník, ktorý predáva svoju prácu (a takto svoju kreativitu) za peniaze. Snažte sa spraviť umením váš spôsob života - alebo, ešte lepšie, spravte život svojím umením. Nemusíme používať našu kreativitu, aby sme urobili viac reprezentácií reality, ale aby sme pretvorili realitu samotnú. Koncentrovaním našich obrovských schopností na hocičo menej by nás podviedlo o tento svet.

Viete, život je nákazlivý: ak chcete, aby ho cítili ostatní, musíte ho sami žiť naplno, tak, že sa k ním prihovorí cez vás. Ak by ste robili umenie, aby ste sa podelili s ostatnými, musíte sa s nimi najprv podeliť o seba, oddať sa životu a vášni…

Ľudské bytosti-Pozrite sa na svet okolo nás; je to svet, ktorý sme vytvorili. Pretvorili sme starý svet na tento - ale prečo tento? Je tento svet takým, ktorý by sme si vybrali, keby sme dopredu uvážili otázku, aký by bol najlepší zo všetkých možných svetov? Ale predtým než začnete zúfať, premýšľajte - my sme vytvorili tento svet, sme to my, ktorí ho tvoríme. Tak nemohli by sme urobiť iný svet z tohto, ak by sme to uprednostnili?

Pridaj sa k nám…

My sme sa rozhodli žiť svoje životy pre nás samých, robiť z každého dňa dobrodružstvo, radšej než rituál - prenasledovať naše sny za každú cenu. Možno môžme pretvoriť svet okolo nás, tým istým spôsobom ako pretvárame naše vlastné životy. Ale aj to pretváranie musí byť dobrodružstvom… A naša revolúcia je sama o sebe radosťou, ktorej sa účastníme. Napíš a ponúkni svoj život, ak sa odvážiš.

KONTAKTUJTE NÁS: divokyvychod@wildmail.com

WAFPRESS/DISTRO: wafpress@wildmail.com