Hľadanie základov- Stanley Diamond o človeku a o cene technologizácie –
V strojovo založených spoločnostiach sa pripojili stroje k požiadavkám občianskej moci a trhu a týmto technologickým rytmom sa musí prispôsobiť celý život spoločnosti, na všetkých stupňoch a triedach. Čas sa stáva lineárnym, zosvetšteným, je „vzácny“ a redukovaný na určitý výmer v priestore, ktorý musí byť zaplnený a stráca sa jeho posvätnosť. Sekretárka sa musí prispôsobiť rýchlosti svojho elektrického písacieho stroja, tesnopisec svojmu tesnopiseckému stroju, robotník v továrni zas sústruhu, prispôsobujeme sa cestovným poriadkom vlakov či lietadiel, šofér sa musí prispôsobiť superdiaľniciam, čitateľ zas nekonečnému prúdu tlačených materiálov zo super rýchlych tlačiarní. Dokonca i žiak v škole je nútený sa prispôsobiť presnej periodizácii svojho dňa a hodinkám na svojom zápästí, osoba vo „voľnom čase“ zas mechanizovanému domácemu prostrediu a toku účinne usporiadaných zábav. Zdá sa, že stroje nás poháňajú a kryštalizujú v svojich mechanických či elektronických pulzoch prostriedky našich túžob. Zrútenie času a jeho kolaps na výsek priestoru kalibrovaného strojmi zaplienil naše prírodné a ľudské rytmy a dopomohol k tomu, že sme sa od nich odpojili. Dokonca i teraz len ťažko milujeme Zem alebo vidíme očami či počujeme ušami, a len sotva cítime tlkot našich sŕdc predtým, ako sa v proteste zlomia. I teraz sú stroje také dôverné a presné, ako sluhovia so svojou odcudzenou mocou, presviedčajúc nás na každom kroku, aby sme naplnili svoje ciele, ktoré sme si do nich vstavali a ktoré oni predstavujú – je to presne také isté, ako keď dokonalé telo sluhu stupňuje rutinu a v konečnom dôsledku i trivialitu svojho pána.
O takýchto veciach, skutočných alebo možných, nemajú tzv. „primitívne“ spoločnosti žiadnu predstavu. Takéto veci sú doslova mimo ich najdivokejších snov, mimo ich chápania odcudzenia sa od rodiny či dediny či samotnej Zeme, mimo ich chápania smrti, ktorá ich neodcudzuje od spoločnosti či prírody, ale završuje oblúk života. Je tu iba jedna nepresná analógia. Strach z exkomunikácie (vylúčenia) zo spoločenskej jednotky, z osobných vzťahov viažúcich človeka, spoločnosť a prírodu v nekonečnom kolobehu rastu (v stručnosti: zmysel pojmu byť izolovaný a odosobnený a preto vydaný na milosť démonickým silám, strach rozšírený medzi ľuďmi prírodných národov) môže byť braný ako istý náznak toho, ako by reagovali na technické odcudzujúce procesy civilizácie, ak by im mali čeliť.
Teda cez pochopenie postoja „primitívnych“ ľudí k vylúčeniu z tkaniva spoločenských a prírodných zákonitostí, si my môžeme analogicky urobiť predstavu o ich odpore a strachu z civilizácie. Primitívne spoločenstvo možno považovať za systém v rovnováhe prúdiaci kaleidoskopicky okolo svojej osi, ale na relatívne pevnom bode. Civilizáciu možno považovať za systém vnútornej nerovnováhy, technológia, ideológia či spoločenská organizácia sú vždy mimo vzájomných prepojení – to je to, čo poháňa systém po daných koľajniciach. Naše chápanie pohybu a neúplnosti prispieva k idee pokroku. Preto je idea pokroku vlastná civilizácii. A naše chápanie primitívneho spoločenstva ako existujúceho v stave dynamických rytmov je logickou projekciou civilizovaných spoločností a je v protiklade k aktuálnemu stavu civilizácie. Ale tiež sa to zhoduje s reálnymi historickými podmienkami primitívnych spoločenstiev. Túžba po primitívnom spôsobe existencie nie je len púhou fantáziou či sentimentálnym rozmarom; je toriž v súlade so základnými ľudskými potrebami, naplnenie ktorých (hoci aj v rôznych formách) je základnou podmienkou pre naše prežitie. Dokonca i skeptický a civilizovaný Samuel Johnson, ktorý sa posmieval Boswellovi za jeho intelektuálnu spriaznenosť s Rousseauom, napísal: „Keď začal človek túžiť po súkromnom vlastníctve, vstúpil do násilia, podvodu, krádeže i znásilňovaní. Onedlho vypukli vo svete pýcha a závisť, a spolu s nimi sa objavil nový štandard bohatstva preľudí, ktorí sa dovtedy považovali za bohatých, keď nič nechceli. Teraz zvýšili svoje požiadavky nie volaním prírody, ale množstvom iných záležitostí, a začali sa považovať za chudobných, potom začali vlastniť svoje vlastné majetky, ktoré boli prevyšované majetkami ich susedov.“
Hľadanie pôvodných základov je rovnako staré ako civilizácia. Je to hľadanie utópie minulosti, projektované do budúcnosti a civilizácia tu predstavuje akoby stredný bod. Je to narodenie, smrť a transcendentné znovuzrodenie, vášeň zvaná kresťanstvo, Jóbov príbeh, metafora ľudského rastu, pociťovaná aj v širšom zmysle dejín. A toto hľadanie primitivizmu je neoddeliteľné od predstavy civilizácie. Žiaden prorok či filozof v nijakom dôsledku nevyslovil imperatívy svojej verzie dokonalej civilizácie bez predpokladania istých konštánt v ľudskej povahe a elementov primitívnych podmienok, bez toho, aby sa zapojil do antropologických cvičení. Utópia oddelená od týchto zrastených pilierov – zmysel ľudskej povahy a zmysel predcivilizačnej minulosti – sa stáva nočnou morou. Pre ľudstvo musí byť potom pochopiteľné, byť nekonečne prispôsobiteľným, a tak nespôsobilým dejinného porozumenia alebo sebanápravy. Aj Platónova utópia predpokladá prinajmenšom blaho (ak nebude ďalej životaschopný predchádzajúci stav! Chybne ponímané ako „primitívne“ vzdelanými Grékmi, keď to bolo čisto sedliacke; a Platónov Štát bol nakoniec založený na teórii ľudskej podstaty, ktorá bola rozhodne chybná. Napriek tomu, bola to spásonosná milosť, pretože Platón veril, že jeho dokonale civilizovaná spoločnosť by spoznala ľudské možnosti, nie s nimi len manipulovala.
Aj najbrilantnejšie a najstrašnejšie utopické projekty sú nútené riešiť problém ľudskej odozvy, zvyčajne s nejakým priamym či alegorickým poukázaním na pôvodný či primitívny stupeň funkčnosti. V Zamiatinovom diele „My“, v skvelej satirickej práci, kolektívna spoločnosť budúcnosti je založená na Platónovom Štáte. Ľudia sú tu redukovaní na abstraktné šifry, ich emócie sú kontrolované a centralizované (ako v Štáte, matematika je najvznešenejším jazykom, ale nie je prostriedkom ľudskej komunikácie, iba abstraktným dialógom s Bohom) a história tak prestala existovať. Zamiatinove dokumenty poukazujú na rast vnútorného rebela, ktorý je postupne vzdelávaný v skúsenosti toho, čo režim definuje ako lásku. Keď sa objavuje táto revolta proti tomuto stavu šťastia, občianska moc používa dve základné zbrane: jednou je metóda okamžitej dezintegrácie nepriateľa. V prípade, že nepriateľ je početnejší, druhou metódou je „spása“ osoby ako večného občianskeho sluhu, účinná operácia mozgu, ktorej výsledkom je permanentné oddelenie intelektu a emócií bez poškodenia technickej inteligencie. Zamiatinov opis rebela sa ukázal bezafektovým, jasne popisuje zmeny na tvári jeho milovanej spolukonšpirátorky a to, že necítil nič, keď ona zomiera, predjíma Camusa a vysiela tak do sveta psychologickú pravdu o našej dobe, čo sa stalo už hrozivým klišé. Zamiatin nás informuje, že taká materialistická, sekularizovaná (zosvetštená) a neosobná utópia môže fungovať jedine tým, že zmení samotnú ľudskú prirodzenosť. A vonku, za sklenenými múrmi jeho utopického mesta, ktoré povstalo z ruín „finálnej“ vojny medzi vidiekom a veľkomestom, je zelená divočina, v ktorej primitívni rebeli žijú mimo svojej zeme, prežívajú svojou ľudskosťou a hľadajú cestu, ako oslobodiť definitívne urbanizovaného brata.
-podľa Green Anarchist preložil mad.- (prepis zo samizdatu „Technokracia je tyrania“)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára