Derrick Jensen: Ako by vplývala možnosť socio-industriálneho krachu na tvoje ochranárske stratégie?Dave Foreman: Snažil som sa vypracovať stratégiu, kde to nehrá žiadnu úlohu. Ja osobne si myslím, že ten krach príde. Neviem kedy a ako sa to uskutoční, či to bude pandémia, masívny ekonomický krach, zrážka centralizovaných štátnych vlád, masívny hladomor, alebo čokoľvek, ale viem, že priemyselná civilizácia nemôže pokračovať. Antropológ Marvin Harris hovorí o priemyselnej bubline. Ako sa tá bublina rozpýna, jej membrána sa stenčuje. Až nakoniec praskne.
Z tejto perspektívy sa Wildlands Project pokúša zachrániť čo najviac územia a zachrániť všetky rozmnožovania sa schopné druhy, aby potom, čo priemysel skolabuje, bolo dostatočné množstvo stavebných blokov prirodzenej diverzity, ktorá by bola schopná znovu kolonizovať svet.
Na druhej strane, ak prídeme k rozumu, vytvoríme nejaký druh trvalo uržateľnej spoločnosti, dokážeme kontrolovať preľudnenie a budeme vidieť postupné znižovanie ľudskej populácie, rozvinieme stabilné "štátne" hospodárstvo, rozvinieme poľnohospodárstvo na akom pracuje Wes Jackson, Wendell Berry a iní, druh lesníctva na akom pracuje Orville Camp a komunity aké sa pokúšajú vytvoriť ľudia v severnej Kalifornii alebo v Oregonskom zapadákove, výsledky budú rovnaké. Tento druh Severoamerickej stratégie obnovy divočiny sa stáva kľúčovým elementom v tejto novej spoločnosti a stáva sa posvätným miestom, kde by sa týto noví ľudia plne stali ľudskými bytosťami.
Derrick Jensen: Kde do toho zapadá zábava?
Dave Foreman: Je tu neuveriteľná sranda pracovať s ľuďmi, s ktorými sa dávaš dokopy a cítiš sa byť im blízky. Zábava prichádza vtedy, ak ideš do divočiny a zažívaš ju v jej vlastných pojmoch. Zábava prichádza z učenia sa pokory a rešpektu. Môj priateľ Doug Peacock hovorí, že potrebujeme medvede Grizly, aby nás naučili pokory, a sranduje, že by si pribalil so sebou pištoľ, keď je v meste, ale nikdy by to neurobil, keď je na území medveďov. Musíš ísť bez zbrane, aby si nebol na vrchole potravinového reťazca.
Zábava prichádza z privilégia byť narodený do tejto modro-zelenej žijúcej planéty, bez ohľadu na to, aká je zlá situácia. Zábava to musí všetko motivovať alebo ako to zvyknem nazývať ja, radosť. Radosť zo života. Radosť z bojovania dobrého boja. Niekedy dokonca radosť s povedania, "Dnes je dobrý deň zomrieť," a ísť za tým.
A radosť by mala motivovať tvoj aktivizmus. Na tejto zemi musíme kráčať s rešpektom, nie z povinnosti, ale z pocitu radosti. Zopár rokov dozadu mi Wendell Berry povedal, že hlboká ekológia musí byť opatrná, aby len neustanovovala pravidlá. Musí to byť niečo, čo sa vynorí zvnútra. Rešpektovanie krajiny znamená, že po nej kráčaš jemne.
Derrick Jensen: Bol si jedným zo zakladateľov Earth First! a pomohol si presláviť frázu "Žiaden kompromis v obrane Matky Zeme."
Dave Forman: Ja som za kompromisy. Problém je v tom, že naša príležitosť pre kompromis vypršala asi pred sto rokmi. Teraz sme na úrovni 5 percent prastarých lesov. Mohli sme robiť kompromisy pri 50 percentách, ale neurobili sme to. Musíme zachrániť všetko čo zostalo a niečo začať aj obnovovať. Paul Sears, jeden z veľkých botanistov v Amerike v tridsiatych, štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, povedal, že potrebujeme chrániť 25 percent Spojených Štátov v neporušenom stave. Ochranársky biológovia dnes hovoria niečo okolo 50 percent, ak chceme mať celú škálu a diverzitu druhov. Keď sme dole pri 4 percentách sekvojových lesov, sme už ďaleko za takýmto druhom kompromisu.
Čo môžeme urobiť, je byť znepokojenými o tých chudákov bastardov, ktorí boli celý ten čas oklamaní drevárskymi korporáciami. Môžeme sa pokúsiť ich pretrénovať. Môžeme urobiť niečo pre stabilitu komunít. Komunity v Pacifickom Severozápade závislé na dreve boli zničené drevárskymi spoločnosťami. Ľudí vykorisťovali a aj naďalej sú vykorisťovaní. Bernard DeVoto, editor Harper's, videl, že skoro pred 50 rokmi, keď povedal, že Západ pre všetok svoj dôraz na individualizmus, je súčasťou Ameriky väčšinou ovládanej cudzími ekonomickými záujmami. Drsní individualisti Západu, či už sú to cowboji alebo drevorubači alebo baníci alebo farmári, boli vždy viac ako pripravení predať sa korporačnému záujemcovi s najväčším množstvom peňazí a potom obviňovať niekoho iného, keď korporácia všetko vyťažila a utiekla.
Pozrime sa tomu do očí. Drevorubačov Pacifického Severozápadu korporácie vodili za nos a keď videli, že ich životný štýl a komunity sú zničené, ich prirodzenou frustráciou a hnevom začali mlátiť okolo seba na najbližšieho obetného baránka, či už ochranára alebo Sovu Tmavohnedú. Keby nás prestali mlátiť a zabíjať Sovu Tmavohnedú, možno by prišli na to, že ochranári, ktorí pracujú na tom, aby vytvorili udržateľnú ekonomiku v Pacifickom Severozápade, sú ich najlepší kamaráti.
Derrick Jensen: Vidíš nejakú cestu či už reformovať alebo zbaviť sa idei korporácií?
Dave Foreman: Celý pojem korporácie musí byť radikálne predefinovaný. Veľké korporácie musia mať hlbší komunitný záujem, niečo mimo záujmu o zisk pre ich akcionárov.
Som nasratý na dnešných takzvaných konzervatívcov, ktorí drístajú o pozemkových právach - práva sem a práva tam - bez akéhokoľvek pocitu zodpovednosti. S právami prichádza zodpovednosť a povinnosti. O zodpovednosti sú ochotní hovoriť jedine keď Dan Quayle ide za nejakou chudobnou, nevzdelanou, pošliapanou maloletou matkou v slume v Saint Louis. Ja chcem hovoriť o zodpovednosti Armanda Hammera za zavraždenie ľudí pri Love Canal, chcem hovoriť o zodpovednosti Harryho Merla a ostatných drevárskych barónov za zničenie komunít a krajiny na Tichomorskom pobreží.
Naše priority sú šialené. Keď som pred pätnástimi rokmi šiel do Washingtonu D.C., aby som loboval za The Wilderness Society, zobral ma bokom jeden senátor. Povedal mi, aby som si dal svoje srdce do trezoru a svoj mozog vymenil za kalkulačku. Povedal mi, aby som citoval len ekonómov a inžinierov a povedal mi, že ak budem emocionálny, stratím dôveryhodnosť.
Ale dočerta, ja som emocionálny. Ja som zviera a som na to hrdý. Descartes sa mýlil, keď povedal, "Myslím, teda som." Naše vedomie, naše bytie nie je všetko tu v našej lebke. My myslíme celým naším telom, a ešte viac. David Bower nám hovorí, že nemôžete zobrať Kalifornského Kondora z divočiny a dať ho do Los Angeles ZOO a stále mať toho istého Kondora, pretože bytosť Kondora nekončí na jeho čiernom perí na konci jeho krídel. Je to stúpajúca bytosť ponad Coast Range. Je to skalný útes, kde ona kladie svoje vajíčko. Je to zdochlina, na ktorej sa kŕmi. Kondor je miesto, a o čom sme pretým rozprávali, my sme miestom tiež.
Derrick Jensen: Čo musíme urobiť, aby sme prežili?
Dave Foreman: Odvaha. V mojich prednáškach hovorím o tom, čo Aldo Leopold nazýva zelený oheň. Keď bol Aldo Leopold mladý, zvykol zastreliť každého vlka, ktorého stretol, a roky neskôr, v "Obrázkoch z chatrče" napísal ako smrť jedného z tých vlkov zmenila jeho život. Povedal, "Došli sme k tej starej vlčici práve včas, aby sme videli ten divý zelený oheň zomierať v jej očiach. Potom som si uvedomil, a odvtedy som to už vedel, že v týchto očiach bolo pre mňa niečo nové - niečo čo vedela len ona a hora. Vtedy som bol mladý, s chuťou zabíjať; myslel som si, že menej vlkov by znamenalo viac jeleňov, že žiadni vlci by znamenalo raj pre poľovníkov. Ale po tom, čo som videl umierať ten zelený oheň, cítil som, že ani tá vlčica ani tá hora so mnou nesúhlasia."
Potrebujeme tento zelený oheň v našich očiach. Nejako si musíme spomenúť ako myslieť ako hora, a nejako musíme hovoriť za vlkov.
Každý z nás je zvieraťom a dieťaťom tejto zeme. Každý z nás je zodpovedný za ostatné zvieratá a rastliny a proces evolúcie, ktorý nás stvoril. Všetci, ktorí sme dnes nažive, sme členmi najdôležitejšej generácie ľudských bytostí, ktorí kedy žili, pretože môžeme určiť budúcnosť, nie len na sto rokov, ale na miliardu rokov. Keď odsekneme obrovský kus stromu prirodzenej diverzity, navždy zastavíme evolučný potenciál tejto vetvy života. K tomu to v zásade smeruje.
Jeden novinár sa ma raz opýtal, čo si myslím, ako sa na mňa budú pozerať deti mojich neterí a synovcov. Budú považovať svojho veľkého uja za ekoteroristu, radikála, bláznivého ochranára? Ja som povedal, "Nie. Budú sa pýtať, 'Prečo si dopekla nebojoval tvrdšie? Prečo si nebol radikálnejší? Prečo si nebol militantnejší? Prečo si nezachránil viac lesov?'"
Toto sa pýtam aj ja. Dopekla, kde je tých 70 miliónov bizónov, kde sú holuby sťahovavé, kde sú karolínske papagáje? Kde je morský norok, kačica labradorská, tetrov? Kde je trávnatá step?
Ochranárske hnutie zlyhalo zmeniť ľudí etickými nariadeniami. Zdá sa, že sme mali predstavu urobiť to pre ľudí prijateľným, urobiť to pre nich jednoduchým. "Oh, môžete mať všetky svoje autá a ďialnice, a my zároveň môžeme chrániť pekné scenérie národných parkov."
Musíme prednášať novú víziu. Martin Luther King hovoriac "Mám sen" povzbudil krajinu. Ľudia reagovali na tento sen. Ale odkedy bol tento sen akokeby inštitucionalizovaný v zákone o občianskych právach a zákone o volebnom práve, tento sen už viac nebol otvorene citovaný. To je veľmi smutné, a preto hoci malo hnutie za občianske práva veľké výhry, malo aj veľké prehry.
Týmto istým symbolom, rovnako ochranári mali veľký sen so zákonom o divočine, ale potom sme spadli do komfortnej reakcie.
Derrick Jensen: Je potom Wildlands Project vo svojej podstate vyjadrením nového sna?
Dave Foreman: Absolútne. Skutočne odvážny sen.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára