Prednedávnom Dave Foreman pomohol založiť The Wildlands Project. Snaha dávajúca dokopy grassroots aktivistov a ochranárskych biológov, aby mohli vytvoriť a uskutočniť navzájom prepojené územia divočiny dostatočne veľké nato, aby mohli podporiť veľké cicavce. K tomu, že je šéfom The Wildlands Project, je aj hlavným editorom magazínu Wild Earth a autorom knihy Spoveď Ekobojovníka (Vydavateľstvo Abies) a The Big Outside (s Howie Wolkem).
Derrick Jensen: Napísal si, že obrana Zeme nie je "Pán Človek ochraňuje niečo menej ako on sám. Radšej, je to pokorný, spájajúci sa so Zemou, stávajúc sa dažďovým pralesom, púšťou, horou, divočinou v obrane samého seba."
Dave Foreman: Naša túžba obraňovať divočinu vychádza z vášne, z emocionálnej identifikácie s divočinou. Je to pocit rozširovania konceptu samého seba, aby zahrňoval krajinu okolo nás a identifikoval sa s touto krajinou.
Na začiatku sa to môže zdať ako cudzí koncept, ale pre niekoho, kto pozná nejaké miesto, kto vie sedieť v púšti, pozorovať ju a akceptovať ju pre to, čím je, kto ju nepotrebuje skúsiť na terénnej motorke, alebo pre niekoho, kto vie ísť do prastarého lesa a sedieť pod päťstoročným stromom a pokúšať sa nazbierať od neho trochu múdrosti, si nemyslím, že je to cudzie. My sme miesto. My sme spojení so všetkým, a my sme otvorení svetu okolo nás.
Aldo Leopold napísal, že sú tu takí, ktorí milujú divoké veci a západy slnka, a takí, ktorí to radi nemajú. Ja si myslím, že my všetci v podstate a prvotne milujeme divoké veci a západy slnka, ale niektorí z nás to máme zo seba vysocializované. Zabúdame na túto lásku. Možno tam je nejaký bod, z ktorého sa už nemôžeš vrátiť. Je mi ľúto ľudí, ktorí nemajú túto identifikáciu s prírodou, pretože žijú polovičným životom.
Derrick Jensen: Kedy si najšťastnejší?
Dave Foreman: Keď nerozmýšľam abstraktne. Keď som úplne zvieraťom, keď som v strede prúdu rieky a kedy musím na tú rieku reagovať.
Som najšťastnejší, keď tento moment zažívam úplne pre to, čím je. Som najšťastnejší, keď pozorujem vtáky, alebo keď idem cestičkou v divočine a vnútorný dialóg konečne skončí - "Ja" som práve tu, na mieste. Naša fyzická adaptácia je na behanie alebo pohyb divokou krajinou. To je kedy sme skutočne ľudskí a skutočne živí.
Ja som veľký cicavec, dieťa Pleistocénu, veku veľkých cicavcov. Je prirodzené chcieť vidieť iné veľké cicavce. Nedávno som mal veľkú radosť vo svojom živote, keď som prišiel do kontaktu s Jaguárom pri Monkey River v Belize. Racionálnosť skončila, abstraktnosť skončila. My ignorujeme fakt, že potrebujeme divočinu, aby sme boli mentálne zdraví.
Derrick Jensen: Poďme rozprávať o abstrakcii. Inde si hovoril, že zatiaľ čo hlboká ekológia je tvojou etikou, vždy je ešte abstrakciou.
Dave Foreman: Všetky etiky sú abstrakcie. Mapa nie je teritóriom. Verím, že západná intelektuálna tradícia skutočne začala, keď Sokrates povedal Pheadrusovi, "Ja som muž, ktorý miluje učenie, a stromy a otvorený priestor ma nemôžu naučiť nič, zatiaľ čo muži v meste môžu." Odvtedy sme boli na zlej ceste, a hlboká ekológia je pokusom tých z nás z tejto tradície, pokúsiť sa ísť späť k fundamentálnejšej múdrosti. To znamená, že chvíľu to bude abstrakciou, kým budeme schopní nejako znovu obývať Zem určitým druhom budúceho primitíva.
Ako sa to stane, ja neviem. Moja práca, ktorú robím s The Wildlands Project, je predstaviť nový druh systému rezervácie, ktorý robí hlbokú ekológiu v teréne, pretože hlboká ekológia nie je hlbokou ekológiou, keď zostane len akademickou intelektuálnou masturbáciou. Hlboká ekológia sa stáva niečím skutočným, keď motivuje naše činy zo dňa na deň, a nie je úctyhodnejšej veci, ktorú môže robiť hocikto z nás vo svojich životoch, ako pracovať na tom, aby sme časť sveta dali mimo aktivít ľudských bytostí.
Derrick Jensen: Prečo?
Dave Foreman: Práve teraz sú ľudské bytosti agentami ničenia biodiverzity na objednávku extraterestriálnej kométy. Vedúci biológovia nám hovoria, že je možné, že stratíme jednu tretinu zo všetkých druhov na tejto Zemi v ďalších 40 rokoch. Michael Soulé, zakladateľ Society for Conservation Biology, hovorí, že evolúcia stavovcov je prakticky na konci, a že jediné veľké cicavce, ktoré v ďalšej dekáde alebo dvoch zostanú, budú tie, ktoré si vedome vyberieme, aby existovali. Ničíme stavebné tehly prírody, ktoré sa stavajú už skoro 4 miliardy rokov.
V tejto krajine sa zachovanie divočiny orientovalo na pekné skaly a ľad nad hranicou lesa, pričom sme sa vzdávali omnoho hodnotnejších lesov v nižších polohách. Ignorovali sme trávnaté územia, korytá riek, miesta, ktoré nemusia byť také spektakulárne alebo vhodné pre rekreáciu, ale o to sú významnejšie z pohľadu biodiverzity.
Výsledkom je to, že národné parky a územia divočiny nedokázali zachrániť biologické a prírodé dedičstvo Severnej Ameriky. W.D.Newmark, vo svojej štúdii o národných parkoch asi pred desiatimi rokmi zistil, že dokonca Yellowstonský národný park a okolité územie je príliš malé na to, aby udržalo zdravú populáciu medveďa grizly alebo vlka sivého.
Pretože možno nemáme žiadne miesta dostatočne rozsiahle pre veľkých predátorov okrem Aljašky alebo severnej Kanady, Reed Noss a ostatní ochranársky biológovia začali pracovať s metapopuláciami. To vyžaduje zachovanie koridorov, ktoré spoja napr. ekosystém Yellostownského národného parku s ekosystémom glacier Bob Marshall a ekosystémom centrálneho Idaha, ako aj kanadských rockies. Na východe chceme spojenú reťaz území divočiny od Everglade po severný Maine až do Kanady, tak že budú puma východná a floridský panter znovu spojený. A potom samozrejme potrebujeme koridory východ - západ.
Potrebujeme zachovať viac než len malé vonkajšie múzeá, fotky v čase. The Wildlands Project je fundamentálne o ochrane evolučných procesov, možnosti budúceho vytvárania sa nových druhov. Nato potrebujeme, aby boli územia dostatočne veľké na stochaistické udalosti, ako sú lesné požiare alebo hurikán čo sa prehnal Evergladami.
Derrick Jensen: Zdá sa, že sa sústredíš na veľkých predátorov.
Dave Foreman: Ak nebude priestor pre veľkých predátorov - pre vlkov a medvede a sladkovodné krokodíly a harpyje, ľudské bytosti jasne prekročia miestnu únosnú kapacitu. Dnes skoro všetci vzdelaní ľudia na svete akceptujú evolúciu ako vedecký fakt. Ale len málo ľudí akceptovalo sociálne vyvodenie Darwinovej prírodnej selekcie - že všetci sme zvieratá. Máš hojnostárov pravicových aj ľavicových, či už berú svoje ekonomické teórie od Adama Smitha alebo Karla Marxa, ktoré odmietajú akýkoľvek pojem limitov, alebo myšlienku úživnosti, tak ako je to aplikované na ľuďoch. The Wildlands Project je spôsobom ako sa tým začať zaoberať. A ak budeme schopní ochrániť životaschopné populácie veľkých predátorov, budeme môcť usúdiť, že 90 percent všetkej biodiverzity je chránenej.
Derrick Jensen: Prečo chrániť biodiverzitu?
Dave Foreman: V jej vlastnom záujme. Nemáme žiadne právo zničiť biodiverzitu tejto planéty. Tieto iné druhy a ekosystémy existujú pre svoje vlastné záujmy. Keď som videl toho jaguára v Belize, to územi sa nepokladalo za pozorovaniahodnú divočinu alebo zdroj radosti pre mňa. To územie má život rovnako plný zmyslu a radosti pre seba ako je môj pre mňa.
Toto všetko ide rovno do srdca toho, akým druhom ľudí sme. Neviem si predstaviť dedičstvo zničenia veľkých cicavcov na tejto Zemi, zničenia ekosystémov koralových útesov, spevavých vtákov, obojživelníkov. Je to ťarcha, ktorú by som neuniesol. Musíme sa vyrovnať s tým, čo robíme a musíme premýšľať o dedičstve.
Ak to chceš dať nejako do náboženských termínov, bojovať za záchranu biodiverzity, procesu evolúcie, je pre nás spôsob, ako si zachránime naše duše.
Derrick Jensen: Ako bude uskutočnený The Wildlands Project?
Dave Foreman: Najprv o tom musíme hovoriť, pripraviť koncept návrhu pre celý severoamerický kontinent s čiarami na mapách a hodiť to na stôl. Toto bude nápomocné, pretože to rozšíri podmienky debaty, rozšíri to možnosti.
V praktickej rovine, začneme s tým, čo máme. Klamath Forest Alliance navrhla koridory medzi územiami divočiny v severozápadnej Kalifornii a podali súdne procesy a výzvy na záchranu týchto koridorov pred výpredajmi dreva od Forest Service. Ľudia od Southern Rockies Ecosystem Project mapujú všetky prastaré lesy v Colorade a riešia, ako by sa to dalo prepojiť do jedného prepojeného systému rezervácií.
Kým sme neustále zahľadení do malých lokálnych bojov, je ťažké pozrieť sa na celkový obraz. Spojenie lokálnych bojov do kontinentálnej siete obnovy divočiny pomôže popredným ochranárskym aktivistom určiť si ich priority. A dáva to ľuďom víziu, odvahu, poskytuje im to viac energie.
Tiež nám to pomáha pozerať sa na veci ako na severný Maine, kde papierové spoločnosti vlastnia 4 milióny neobývaných hektárov. Táto pôda je dostupná za 400 dolárov alebo menej za hektár. 4 milióny hektárov vlastne za cenu jednej stíhačky. Keď to dáme do kontextu tohto kontinentálneho systému, môžeme lepšie vyjednávať vzhľadom na peniaze, aby sme to získali. Keby sme to získali, mali by sme útočisko veľké ako Aliaška v Novom Anglicku, a za dvadsať rokov by tam boli vlci a karibu a rysy a pumy východné.
Wildlands Project je odvážny. Je veľký nielen v pojmoch priestoru, ale aj v pojmoch času. Ak zistíme, že, povedzme, súkromný ranč v Montane, ktorý je medzi dvomi rezerváciami divočiny a cítime, že o 50 rokov bude potrebný ako koridor pre vlkov, aby sa mohli pohybovať z jedného územia do druhého, môžeme povedať tomu rančerovi, "Nechceme, aby ste sa vzdali svojho ranča teraz. Ale urobme na to právo prechodu kvôli ochrane životného prostredia. Vypracujme daňové detaily, aby ste to mohli potom darovať vo svojom závete pre tento systém rezervácií." A keď to bude potrebné ako koridor, bude tam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára