V devedesiatych rokoch 20. storočia množstvo konvenčných vedcov uznalo, že globálne otepľovanie je realitou. Organizácia spojených národov (OSN) uviedla, že pre zabezpečenie stability klímy je v celosvetovom meradle potrebná minimálna redukcia emisií CO2 o 60 %. Ak rozdelíme zvyšných 40 % zo súčasnej produkcie emisií CO2 medzi ľudí žijúcich na Zemi, dostaneme číslo, ktoré indikuje koľko CO2 môže ročne vyprodukovať každý z nás. Na vyjadrenie tejto hodnoty sa zaviedla jednotka nazvaná Daub, pričom hranica trvalej udržateľnosti sa pohybuje medzi 5 až 10 daub-mi na osobu. Priemerné emisie na osobu v USA majú v súčasnosti hodnotu 97 daub-ov, vo Veľkej Británii 47, zatiaľ čo väčšina ľudí na svete produkuje emisie pod hranicou 10 daub-ov. Možnosť určiť pre každého človeka limit spotreby fosílnych palív a produkcie CO2 ma fascinovala. Po prvýkrát som videl dôveryhodný a nespochybniteľný ukazovateľ toho, kde leží prah trvalej udržateľnosti. Aký vhodnejší a reprezentatívnejší indikátor dopadu na životné prostredie možno nájsť, než spotrebu fosílnych palív?
Rozhodol som sa, že tieto fakty sú niečo, čo by mali ľudia vedieť. Asi pred dvoma rokmi som vydal prvú verziu letáku objasňujúceho problém spotreby CO2 a limitu únosného pre jednu osobu. Leták čerpal zo štúdií ištitútu OSN - IPCC (Inter-govermental Panel on Climate Change) a Global Commons Institute, ktoré presne určili limit osobnej spotreby na každého obyvateľa planéty. V letáku sa každý človek mohol dozvedieť, ako prispievajú bežné činnosti (napr. používanie prístrojov, doprava atď.) k produkcii CO2 a porovnať svoje množstvo emisií CO2 s limitom trvalej udržateľnosti.
Popri tom, ako som šíril tieto letáky, snažil som sa usilovne znížiť moje vlastné emisie tak, aby sa vtesnali pod hranicu udržateľnosti vypočítanú vyššie spomenutými inštitúciami. Nachádzal som sa však vo veľmi zvláštnej pozícii. Priatelia enviromentalisti okolo mňa ma od môjho úsilia odhovárali a ja som sa medzi nimi začal cítit trochu nepríjemne. Začali mi vadiť autá, ktoré vlastnili protiautomobiloví kampanieri, rovnako ako medzinárodné letecké cesty priateľov, ktorí chceli zastaviť globálne otepľovanie.
Ekologické hnutie má samozrejme odpoveď aj na tieto otázky:
"Konzument nenesie vinu za svoje konzumovanie, pretože konzumentov je mnoho a keď sa vina rozdelí medzi všetkých, jednotlivec nemôže za nič. Vhodnejšie je hľadať vinu medzi ľuďmi, ktorých nie je tak veľa, a preto medzi nimi pripadá na každého väčší podiel viny. Priemyselníci, manažéri, dodávatelia a obchodníci, sú tí, na ktorých možno zvaliť vinu za stav životného prostredia. A vláda je tiež vinná, pretože nebráni ľuďom, aby konzumovali, priemyselníkom, aby vyrábali a obchodníkom, aby predávali."
A tak ekológovia pokojne konzumujú ďalej, a popri tom kritizujú vládu, priemysel a obchod. Pravdepodobne veria, že ich slová budú mať väčší vplyv, ako ich činy, ktoré sú v rozpore s tým, čo hovoria. Namiesto toho, aby ako konzumenti znížili svoju deštruktívnu spotrebu, radšej hľadajú niekoho, kto by ich k zníženiu spotreby donútil. Je to cesta k riešeniu vedená akousi okľukou, ale to samo o sebe nemusí byť zlé. Ostatne, veľa kultúr rieši veci podobným spôsobom - akýmsi "okružným riešením." Otázkou však je, či to môže v tomto prípade fungovať. Hovorím nie, a tu je vysvetlenie prečo:
Po prvé, v kolotoči produkcie a spotreby, je spotrebiteľ súčiastkou, ktorú nemožno vynechať. Ak jednotlivý spotrebitelia prestanú spotrebovávať, nikto s tým nič nemôže urobiť. Priemysel sa môže snažiť presvedčiť iných ľudí, aby svoju spotrebu zvýšili a vyrovnali tak vzniknuté straty, ale o to sa vlastne snaží, tak či onak. Inak je to v prípade ostatných súčiastok súkolia "deštrukcie, produkcie a spotreby " - skúste napríklad odstrániť jedného deštruktívneho výrobcu a objavia sa dvaja noví. Inými slovami - určujúcim faktorom je spotreba, nie produkcia. Aj keby celá vláda cez noc vymrela v dôsledku neznámej choroby, ak nenastane zmena v populárnej ideológii, ľudia si čoskoro zvolia takmer rovnakú vládu.
Za druhé, politici, reklamný priemysel a biznismani nie sú hlúpi. Vedia to, čo som ja naivne prehliadal pred tým, ako som začal šíriť letáky o limitoch trvalej udržateľnosti - chápu pokrytectvo vo vyhláseniach ekológov. Vedia, že v skutočnosti skoro nikto, dokonca ani medzi samotnými ekológmi, nie je ochotný žiť trvalo udržateľne, ak by to malo znamenať obmedziť sa v uspokojovaní svojich potrieb. To, čo v skutočnosti každý chce, je nájsť niekoho iného, kto je za všetko vinný. Producentom a politikom to vyhovuje a budú robiť všetko preto, aby to tak aj ostalo. Hnevlivá rétorika ekológov a hľadanie obetných baránkov pomáha odpútať pozornosť od jediného skutočného riešenia ekologických problémov dnešného sveta - zásadného zníženia spotreby všetkých obyvateľov bohatých krajín severu planéty.
Veľa enviromentálnych skupín kvôli vlastnej pohodlnosti pristúpilo na túto hru. Skúsenosti ich naučili, že podporu a sympatiu širokých más obyvateľstva získajú, iba ak budú hovoriť to, čo chcú ľudia počuť. Obyčajný človek nerád počuje, že on samotný, svojou spotrebou, prácou a peniazmi zapríčiňuje ničenie prírody a dáva požehnanie korporáciám a politikom. Pohodlnejšie je ľudí naučiť, že za ničenie Zeme je zodpovedný vždy niekto druhý - vláda, nadnárodné korporácie, kapitalizmus, globalizácia, zoznam vinníkov je dlhý.
Ekologickí aktivisti so životným štýlom, ktorý mnohonásobne prekračuje všetky limity trvalej udržateľnosti, tak môžu predstierať verejnosti, že poznajú riešenia dnešných ekologických problémov.
Je to vlastne logické a očakávateľné, že naša ekologicky skorumpovaná spoločnosť bude mať rovnako skorumpované ekologické hnutie. Možno to mnohí z vás vedia už dávno, no pre mňa to je úplne nové poznanie a niečo skutočne šokujúce.
Z magazínu Do Or Die No.7
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára