Sociálna versus hlboká ekológia

Úryvky z knihy Defending the Earth, A dialogue between Murray Bookchin and Dave Foreman (Obrana Zeme, dialóg medzi Murrayom Bookchinom a Daveom Foremanom), South End Press, Boston, 1991.

Divočina alebo záhrada

V úvode knihy vysvetľuje Steve Chase, čo je to vlastne radikálne ekologické hnutie. Už od chvíle, kedy v roku 1866 Ernest Haeckel začal raziť pojem ekológia,začal sa vynárať rozpor medzi zástancami dvoch myšlienkových prúdov: jeden sa sústreďuje na vnútorne hodnoty prírody a ich zachovanie, druhý pretvára svet pre potreby človeka (tj. človeka považuje za primárneho). Dá sa to tiež označiť ako "model divočina" kontra "model záhrada".

V roku 1973 rozlíšil nórsky hlbinný ekológ Arne Naess "plytký" reformný environmentalizmus od vynárajúceho sa hlbinného environmentalizmu. V najširšom zmysle má hlbinná ekológia tieto znaky:

a) presvedčenie, že príroda má hodnotu sama o sebe

b) snahu skoncovať s tendenciou industriálnej spoločnosti dominovať biosfére

c) pracovať na radikálnej rekonštrukcii ľudskej spoločnosti podľa ekologických pravidiel V tomto širokom vymedzení patria medzi hlbinných ekológov sociálni ekológovia, ekofeministky, bioregionalisti, radikálne zelení, členovia Earth First!, tradicionalisti z hnutia pôvodných obyvateľov Ameriky alebo mnohí akademickí ekofilozofovia, teda všetky neantropocentrické prístupy.

Murray Bookchin ostro zaútočil na hlbinných ekológov. Dospel dokonca k názoru , že sociálna a hlbinná ekológia sú zásadne v protiklade. Označil hlbinnú ekológiu za protisociálnu a protiľudskú. Prečo to urobil?

Kto je Murray Bookchin

Dlhé roky bol ľavicovým aktivistom, bojoval aj medzi anarchistami v Španielsku v roku 1938. Od 60. roku presadzuje víziu radikálneho severoamerického zeleného hnutia, ktoré by harmonizovalo vzťahy medzi ľuďmi navzájom a medzi spoločnosťou a prírodou. Úplne súhlasí s hlbinnými ekológmi v tom, že ľudstvo sa musí naučiť žiť v mieri s planétou , s biosférou. Hovorí, že si ale najprv musíme vyjasniť, čo myslíme takými pojmami ako "únosná kapacita Zeme" a "preľudnenie". A v tom sa s niektorými hlbinnými ekológmi nezhodne, pretože vyslovujú také veci, ako že AIDS je proste spôsob kontroly populácie, alebo (ako povedal Dave Foreman) "že máme nechať prírodu nájsť vlastnú rovnováhu", keď hovoril a hladujúcich deťoch v Etiópii, že im vtedy nemáme poskytovať pomoc.

(Je nutné podotknúť, že po rokoch sa za to ospravedlnil s tým, že to celkom tak doslova nemyslel.)

"Ďalšia otázka je," hovorí Bookchin, "pred kým presne musíme chrániť prírodu. Hlbinný ekológovia hovoria , že "pred nami ľuďmi", ale pýtam sa - môžeme za to my ľudia ako taký, celý náš biologický druh? Alebo náš typ spoločnosti, civilizácie, naše hierarchické sociálne vzťahy, kde vládnu muži ženám, biely farebným, elity masám, zamestnávatelia zamestnancom, Prvý svet Tretiemu svetu a predovšetkým rakovine podobný ekonomický systém typu "expanzia alebo smrť"? Čo ak práve odtiaľ nepramení názor, že príroda je iba objektom nadvlády spoločnosti, že má hodnotu iba ako "zdroj"?

Popisuje "ekologickú" výstavu v Múzeu prírodnej histórie v New Yorku niekedy v 70. rokoch. Inštalovali tu exponát nazvaný "najnebezpečnejší živočích na Zemi" - zrkadlo. "Spomínam si na čierne dieťa, ktoré stálo pred tým zrkadlom, zatiaľ čo biely učiteľ sa mu snažil vysvetliť, ako to je myslené. Táto arogantná výstava nepredvádzala veľké drevárske spoločnosti, ako rúbu lesy, alebo vládnych úradníkov, ktorí ich v tom podporujú!"

Takéto myslenie obviňuje obeť samotnú. Keď hovoríme, že za všetko môžeme zo svojej podstaty "my" ľudia, zastierame si realitu spoločenských síl a inštitúcii. To, ako sa ľudia chovajú k sebe navzájom, má priamu súvislosť s tým, ako sa chovajú k prírode.

Aj Arne Naess hovorí, že niektorí hlbinný ekológovia hovoria o ľuďoch ako o votrelcoch v dokonalej, nenarušenej pôvodnej prírode. Ale ľudský druh si pretvára pre seba miesto k životu, nie je pravda, že sa musí iba prispôsobiť zbytku prírody. To pretváranie prostredia sa ale zvrhlo, celá ľudská spoločnosť nabrala zlý smer už pred dobou brondzovou.

Kto je Dave Foreman

Zakladateľ hnutia Earth first!, niekto by o nich možno povedal, že to sú ekoteroristi. Bojuje proti rúbaniu cenných lesov v neporušených prírodných oblastiach tým, že vyradzuje z chodu drevárske stroje - teda sabotážami. Hovorí, že napríklad bager je taktiež kus prírody, ale pretvorený v monštrum, ktoré sa obrátilo proti prírode a ničí ju.

S Bookchinom súhlasí: "Všetci bojujeme za život proti zisku, za rovnosť ľudí proti chamtivosti a imperializmu. Okolo nás je mnoho šialenstva. Napríklad Julian Simon, republikánsky ekonóm, nedávno prehlásil, že ekonomický rast nemá žiadne hranice, pretože skoro budeme schopní zmeniť akýkoľvek chemický prvok v akýkoľvek iný. To už je ako reč z inej planéty." Hovorí o tom, prečo sa nehlási k ľavici: záujmy robotníkov sa niekedy stavajú proti záujmom prírody, trebárs drevársky robotníci sú zblbnutý a obviňujú ekológov, že ich chcú pripraviť o prácu. Hovorí, že problémy sú v tom, že ľavica romantizuje robotníkov a vidí ich len ako obete. Veď sú to tiež svojprávni ľudia, mali by si uvedomovať, čo robia, mohli by taktiež klásť odpor. "Ľavica ako taká príliš neoceňuje prírodu samu o sebe, bez vzťahu k človeku. Ľavicovým ekológom ide skôr o uchovanie neporušených zdrojov pre ľudí. Divočinu je väčšina ľavice ochotná hájiť iba do tej miery, pokiaľ nehrozí materiálny štandard - životnú úroveň - ľudí. Väčšina ľavice odmieta uznať, že máme populačnú krízu a že dlhodobo je potrebné znížiť ľudskú populáciu."

Bookchin: Koristnícky prístup k prírode a čo s ním

Sociálni ekológovia tvrdia, že moderný pohľad na prírodu ako na niečo nepriateľského, skúpeho, človeku antagonistického vznikol ako projekcia pokrútených, hierarchických sociálnych vzťahov z ľudskej spoločnosti na okolný svet.

Antropologické výskumy ukazujú, že v nehierarchických, organických kmeňových spoločnostiach je príroda obyčajne považovaná za úrodný, plodný zdroj života a blahobytu. Medzi prírodou a človekom neexistuje ostrá hranica, celá príroda je komunita, do ktorej náleží aj človek. Z toho vyplýva etika vzťahu k prostrediu, ktorá je veľmi odlišná od tej dnešnej hierarchickej. Preto sociálni ekológovia zdôrazňujú nutnosť reharmonizovať sociálne vzťahy - to je základná časť riešenia environmentálnej krízy v dlhodobej a hlbokej perspektíve.

Chcú vykoreniť akúkoľvek podobu hierarchie a dominancie vo všetkých sférach sociálneho života. Dnešné zelené hnutie USA sa ani nedokáže zhodnúť na tom, že je v opozícii proti kapitalizmu. Hovorí sa o "skutočne slobodnom trhu", "zelenom kapitalizme", "zelenom konzumerizme", školia sa ekologickí byznismani a pod. Toto myslenie je plytké, reformistické a veľmi naivné.

Dnešný kapitalizmus je totiž zo svojej podstaty inherentne antiekologický (to tiež platilo pre tzv. socialistické štáty). Systém založený na princípe "expanzia alebo smrť " musí nutne planétu zdevastovať. Je to systémový , nielen etický problém. Pôvodné myšlienky osvietenia neboli vôbec zlé, ale boli v kapitalizme pokrivené, a tak dnes nachádza v spoločnosti úrodnú pôdu antiracionalizmus. Je ale nebezpečenstvo, že tento typ jednostrannej spirituality, táto oslava neporušenej, divokej prírody, vyústi v antihumanizmus. Protivedecké, protitechnologické tendencie k zrušeniu civilizácie samotnej a k návratu spoločnosti lovcov a zberačov sú reakčné. Požiadavky decentralizácie, komunít malého merítka, lokálna autonómia, vzájomnej pomoci a spolupráce si hlbinný ekológovia vypožičali od ekoanarchistov ako Petra Kropotkina alebo samého Bookchina. Ale sama decentralizácia a spiritualita nestačí: vezmite si európsky stredovek, kedy spoločnosť bola veľmi decentralizovaná aj spirituálne, ale pri tom tu bol značný útlak! Preto je dôležité formulovať ľavicovú zelenú perspektívu.

Radikálne vízie a perspektívy

Foreman: "Legálne spôsoby presadzovania enviromentalistických záležitostí vedie ku kompromisom, kde kapitalizmus zaberá a drancuje stále viac a viac prírodných zdrojov a ich ochrancovia najviac trochu spomalia expanziu priemyslu. Títo ekologickí kompromisníci musia počítať s tým, že na Zemi čoskoro bude desať až dvanásť miliárd ľudí, že budú ďalej trvať národné štáty a všade po svete budú pôsobiť nadnárodné spoločnosti. Takáto vízia nemôže viesť k rovnostárskej spoločnosti, milujúcej divokú prírodu."

Foreman hovorí, že podľa neho sa moderné ľudstvo podobá vozidlu rútiacemu sa bez bŕzd proti stene. Je presvedčený, že už behom jeho života dôjde ku krachu - celé to šialenstvo dominancie nad prírodou a ľudstvom sa zrúti.

Hovorí: "Divočina nemá byť len malé fliačky zeme v oblastiach, ktoré aj tak nemajú takzvaný "rozvojový potenciál". Divočina je priestorom pre prírodnú evolúciu a musí byť dostatočne rozľahlá na to, aby prírodné sily mohli slobodne vládnuť."

Bookchin: "Mám taký istý pocit naliehavosti. Dnešná spoločnosť je deštruktívna a snahy o zmenu tvárou v tvár takej kríze sú nevyhnutné. Musíme radikálne decentralizovať priemyselné mestské oblasti a premeniť ich v osady majúce ľudské merítka, ktorých veľkosť by odpovedala tomu, čo unesie ekosystém danej lokality. Mestečka by boli obklopené organicky hospodáriacimi farmami, lesmi, pastvinami a lúkami. V hornatejších oblastiach by bola úplná divočina, v obývaných miestach by bolo veľa záhrad, parkov, rybníkov, riek. Tak by divočina koexistovala s človekom. Decentralizáciou by sa znížila závislosť spoločnosti na fosilných palivách a jadrovej energii, ktoré sú potrebné hlavne vo veľkých mestách. Alternatívne energetické zdroje by sa ľahšie využili decentralizovane. Ako by ale mohlo dôjsť k takejto premene? Táto nová politika by mala takmer bunkovú formu rastu a diferenciácie, asi ako zárodok živej bytosti. Je to teda založené na organizácii lokálnych komunít a grassroot politickej práci. A toto je stratégia zelenej politiky.