„Liberalizmus“ sa v širšom slova zmysle týka politiky, ekonomiky, ba i náboženstva. Politický liberalizmus sa v rámci občianskej verejnosti v USA všeobecne považuje za stratégiu prevencie sociálnych konfliktov a zároveň za progresívnejší politický smer v porovnaní s konzervatívnou či pravicovou politikou. Ekonomický liberalizmus je však niečo celkom iné. Konzervatívni politici, ktorí proklamujú jasnú opozíciu voči „liberálom“ – majúc na mysli politických liberálov – nemajú v skutočnosti žiadne problémy s ekonomickým liberalizmom, vrátane neoliberalizmu.
Predpona „neo“ naznačuje, že hovoríme o novom druhu liberalizmu. Aký bol teda ten starý typ? Liberálna ekonomická škola sa preslávila v Európe po tom, čo anglický ekonóm Adam Smith vydal v roku 1776 knihu s názvom Bohatstvo národov (The Wealth of Nations). Smith a ďalší ekonómovia presadzovali zrušenie zasahovania štátu do ekonomických záležitostí. Žiadne obmedzovanie výroby, žiadne obchodné bariéry, nijaké clá – voľný obchod bol podľa nich najlepšou cestou rozvoja národnej ekonomiky. Tieto predstavy boli liberálne v tom zmysle, že popierali akúkoľvek kontrolu. Takáto aplikácia individualizmu podporovala „voľné“ podnikanie, „voľnú“ súťaž – čo, ako sa už nespočetnekrát ukázalo, pre majiteľa súkromnej firmy znamená voľnú cestu k ziskom.
Ekonomický liberalizmus prevládol v USA v 19. a v prvých desaťročiach. Až kríza v 30-tych rokoch tohto storočia priviedla ekonóma Johna Maynarda Keynesa k teórii, ktorá spochybnila liberalizmus ako najlepší politický systém pre kapitalistov. Tá v zásade tvrdila, že pre rast a rozvoj kapitalizmu je nevyhnutná plná zamestnanosť, ktorú možno dosiahnuť len intervenciami vlád a centrálnych bánk v záujme zvyšovania zamestnanosti. Keynesova teória mala kľúčový vplyv na politiku prezidenta Roosevelta známu ako New Deal, ktorá skutočne zlepšila životy mnohých ľudí. Všeobecne sa rozšírilo a prijalo presvedčenie, že vláda má podporovať verejné blaho.
Avšak kríza kapitalizmu v uplynulých 25 rokoch, ktorá sa premietala do stále klesajúcej miery ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších korporácií k revízii podstaty ekonomického liberalizmu. Zatiaľ čo Smith hovoril o trhu malých výrobcov a malých spotrebiteľov bez monopolov a štátnych subvencií, v ktorom dopyt ovplyvňujú prirodzené potreby ľudí a kapitál je lokalizovaný v konkrétnom mieste, hlavným cieľom dnešných neoliberálov je presný opak. Neoliberalizmus sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t.j. maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa toho, aké priame i nepriame zvýhodnenia im tá-ktorá krajina poskytne a bez akéhokoľvek ohľadu na lokálne potreby. To je skutočným obsahom predpony „neo“ v termíne neoliberalizmus. S prudko sa rozvíjajúcou globalizáciou kapitalistickej ekonomiky sa v súčasnosti stávame aj svedkami šírenia neoliberalizmu v globálnom merítku.
Pamätnú definíciu tohto procesu vyslovil generál Marcos na Medzikontinentálnom stretnutí za humanizmus a proti neoliberalizmu, organizovanom Zapatistami v auguste 1996 v mexickom Chiapas, keď povedal: „Pravica nám ponúka, aby sme svet zmenili na jeden veľký supermarket, kde by si v jednej sekcii mohli kúpiť Indiánov, v druhej ženy...“. A do svojho prejavu mohol ešte dodať deti, imigrantov, zamestnancov alebo hoci celú krajinu ako Mexiko.
Charakteristickými črtami neoliberalizmu sú:
- Diktát trhu. Oslobodenie „voľného“, t.j. súkromného podnikania od akýchkoľvek vládnych obmedzení bez ohľadu na spoločenské následky. Otvorenie národných ekonomík medzinárodnému trhu a zahraničným investíciám v ešte väčšej miere, než zabezpečili už existujúce dohody o voľnom obchode s drastickými spoločenskými a ekologickými dopadmi (napr. NAFTA). Znižovanie miezd deunionizáciou zamestnancov a rušením ich práv, ktoré si vydobyli v dlhoročných zápasoch Zrušenie kontroly nad tvorbou cien. V konečnom dôsledku, absolútna voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb. Aby nás presvedčili, že je to pre nás dobré, neoliberáli tvrdia: „Neregulovaný trh je najlepšou cestou k vyššiemu ekonomickému rastu, z ktorého budú mať nakoniec úžitok všetci.“ Teda čosi ako Reaganova trickle-down economy (ekonomika, z ktorej má rastúce bohatstvo najbohatších postupne „presakovať“ zhora nadol). Bohatstvu sa však do suterénov spoločnosti akosi nechce.
- Krátenie verejných výdavkov na sociálne služby, predovšetkým na vzdelávania a zdravotníctvo. Oslabovanie sociálnej siete, redukcia financovania infraštruktúry (napr. verejnej dopravy, dodávok vody, ad.), a to opäť v mene idey znižovania úlohy štátu. Neoliberáli však pravdaže nie sú proti vládnym subvenciám a poskytovaniu dňových i nedaňových zvýhodnení pre súkromný biznis, v chudobných krajinách najmä pre veľkých zahraničných investorov.
- Deregulácia. Obmedzovanie zasahovania štátu všade tam, kde by to mohlo ohroziť zisky súkromných firiem, vrátane takých oblastí, akými sú ochrana bezpečnosti práce či životného prostredia.
- Privatizácia. Predaj štátnych podnikov, tovarov a služieb súkromným investorom. Týka sa to bánk, kľúčového priemyslu, železníc, diaľníc, na ktorých sa vyberá mýto, elektrární, škôl, nemocníc, vodárenských zariadení, atď. Hoci sa zvyčajne privatizuje v mene zvyšovania efektivity (ktorá je často vzhľadom na kvalitu riadenia štátnych podnikov naozaj potrebná), privatizačné procesy vedú k ďalšej koncentrácii bohatstva v rukách niekoľkých mocných a k zdraženiu základných životných potrieb obyvateľstva. Preto boj o privatizačný koláč takmer neodmysliteľne sprevádzajú korupčné škandály.
5. Eliminácia konceptu „verejnoprospešnosti“ a „komunity“ a ich nahradenie pojmom „individuálna zodpovednosť“. Tlak na najchudobnejších ľudí v spoločnosti, aby sami hľadali riešenie svojich problémov prameniacich z nedostatočného zdravotného zabezpečenia, vzdelávania a sociálnej starostlivosti a v prípade zlyhania ich obviniť z lenivosti a neschopnosti.
Celosvetovo je neoliberalizmus presadzovaný vplyvnými inštitúciami typu Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, medzinárodných rozvojových bánk či Svetovej obchodnej organizácie. Chile je provou krajinou, v ktorej bolo možné sledovať účinky čistej neliberálnej politiky v praxi v období po puči podporovanom CIA, ktorý v roku 1973 zvrhol demokratický režim Salvadora Allendeho. Nasledovali ďalšie krajiny. Najhoršie dopadlo Mexiko, v ktorom sa v prvom roku platnosti dohody NAFTA znížili mzdy o 40 až 50%, pričom životné náklady vzrástli o 80%. Skrachovalo vyše 20 tisíc malých a stredných podnikov a vyše tisíc štátnych podnikov v Mexiku bolo privatizovaných. Istý mexický vedec charakterizoval neolizberalizmus ako „neokolonizáciu Latinskej Ameriky“. V USA neoliberalizmus rozrúša sociálne a environmentálne programy (napr. legislatívu), o ktoré tamojšia občianska spoločnosť tvrdo bojovala niekoľko desaťročí. Jeho čistým prejavom je tzv. „Zmluva o Amerike“, s ktorou prišla republikánska strana. Protagonisti tohto dokumentu sa nekompromisne zasadzujú za zrušenie systému sociálnych a iných zákonov, ktoré ho zmyslom je chrániť deti, mládež, ženy, menšiny a prírodu. Snažia sa presvedčiť verejnosť, že je v záujme každého „striasť vládu z vlastných pliec“, pričom skrytým zámerom je práve likvidácia jej kompetencií regulovať negatívne pôsobenie súkromného biznisu.
Elizabeth Martinez a Arnoldo Garcia
Zdroj: CEPA/FOA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára