“Zem neumiera, Zem je zabíjaná - a tí, ktorí ju zabíjajú, majú mená a adresy!”

01 apríla 2011

Viete čo je neoliberalizmus?




Pod neoliberalizmom chápeme taký typ ekonomickej politiky, ktorý sa rozšíril počas uplynulých dvadsiatich piatich rokov. Aj keď sa tento termín v bežnej reči nevyskytuje príliš často, základný účinok neoliberálnej politiky v rôznych častiach sveta je jasne čitateľné – bohatí sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími.

„Liberalizmus“ sa v širšom slova zmysle týka politiky, ekonomiky, ba i náboženstva. Politický liberalizmus sa v rámci občianskej verejnosti v USA všeobecne považuje za stratégiu prevencie sociálnych konfliktov a zároveň za progresívnejší politický smer v porovnaní s konzervatívnou či pravicovou politikou. Ekonomický liberalizmus je však niečo celkom iné. Konzervatívni politici, ktorí proklamujú jasnú opozíciu voči „liberálom“ – majúc na mysli politických liberálov – nemajú v skutočnosti žiadne problémy s ekonomickým liberalizmom, vrátane neoliberalizmu.

Predpona „neo“ naznačuje, že hovoríme o novom druhu liberalizmu. Aký bol teda ten starý typ? Liberálna ekonomická škola sa preslávila v Európe po tom, čo anglický ekonóm Adam Smith vydal v roku 1776 knihu s názvom Bohatstvo národov (The Wealth of Nations). Smith a ďalší ekonómovia presadzovali zrušenie zasahovania štátu do ekonomických záležitostí. Žiadne obmedzovanie výroby, žiadne obchodné bariéry, nijaké clá – voľný obchod bol podľa nich najlepšou cestou rozvoja národnej ekonomiky. Tieto predstavy boli liberálne v tom zmysle, že popierali akúkoľvek kontrolu. Takáto aplikácia individualizmu podporovala „voľné“ podnikanie, „voľnú“ súťaž – čo, ako sa už nespočetnekrát ukázalo, pre majiteľa súkromnej firmy znamená voľnú cestu k ziskom.

Ekonomický liberalizmus prevládol v USA v 19. a v prvých desaťročiach. Až kríza v 30-tych rokoch tohto storočia priviedla ekonóma Johna Maynarda Keynesa k teórii, ktorá spochybnila liberalizmus ako najlepší politický systém pre kapitalistov. Tá v zásade tvrdila, že pre rast a rozvoj kapitalizmu je nevyhnutná plná zamestnanosť, ktorú možno dosiahnuť len intervenciami vlád a centrálnych bánk v záujme zvyšovania zamestnanosti. Keynesova teória mala kľúčový vplyv na politiku prezidenta Roosevelta známu ako New Deal, ktorá skutočne zlepšila životy mnohých ľudí. Všeobecne sa rozšírilo a prijalo presvedčenie, že vláda má podporovať verejné blaho.

Avšak kríza kapitalizmu v uplynulých 25 rokoch, ktorá sa premietala do stále klesajúcej miery ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších korporácií k revízii podstaty ekonomického liberalizmu. Zatiaľ čo Smith hovoril o trhu malých výrobcov a malých spotrebiteľov bez monopolov a štátnych subvencií, v ktorom dopyt ovplyvňujú prirodzené potreby ľudí a kapitál je lokalizovaný v konkrétnom mieste, hlavným cieľom dnešných neoliberálov je presný opak. Neoliberalizmus sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t.j. maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa toho, aké priame i nepriame zvýhodnenia im tá-ktorá krajina poskytne a bez akéhokoľvek ohľadu na lokálne potreby. To je skutočným obsahom predpony „neo“ v termíne neoliberalizmus. S prudko sa rozvíjajúcou globalizáciou kapitalistickej ekonomiky sa v súčasnosti stávame aj svedkami šírenia neoliberalizmu v globálnom merítku.

Pamätnú definíciu tohto procesu vyslovil generál Marcos na Medzikontinentálnom stretnutí za humanizmus a proti neoliberalizmu, organizovanom Zapatistami v auguste 1996 v mexickom Chiapas, keď povedal: „Pravica nám ponúka, aby sme svet zmenili na jeden veľký supermarket, kde by si v jednej sekcii mohli kúpiť Indiánov, v druhej ženy...“. A do svojho prejavu mohol ešte dodať deti, imigrantov, zamestnancov alebo hoci celú krajinu ako Mexiko.

Charakteristickými črtami neoliberalizmu sú:

  1. Diktát trhu. Oslobodenie „voľného“, t.j. súkromného podnikania od akýchkoľvek vládnych obmedzení bez ohľadu na spoločenské následky. Otvorenie národných ekonomík medzinárodnému trhu a zahraničným investíciám v ešte väčšej miere, než zabezpečili už existujúce dohody o voľnom obchode s drastickými spoločenskými a ekologickými dopadmi (napr. NAFTA). Znižovanie miezd deunionizáciou zamestnancov a rušením ich práv, ktoré si vydobyli v dlhoročných zápasoch Zrušenie kontroly nad tvorbou cien. V konečnom dôsledku, absolútna voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb. Aby nás presvedčili, že je to pre nás dobré, neoliberáli tvrdia: „Neregulovaný trh je najlepšou cestou k vyššiemu ekonomickému rastu, z ktorého budú mať nakoniec úžitok všetci.“ Teda čosi ako Reaganova trickle-down economy (ekonomika, z ktorej má rastúce bohatstvo najbohatších postupne „presakovať“ zhora nadol). Bohatstvu sa však do suterénov spoločnosti akosi nechce.

  1. Krátenie verejných výdavkov na sociálne služby, predovšetkým na vzdelávania a zdravotníctvo. Oslabovanie sociálnej siete, redukcia financovania infraštruktúry (napr. verejnej dopravy, dodávok vody, ad.), a to opäť v mene idey znižovania úlohy štátu. Neoliberáli však pravdaže nie sú proti vládnym subvenciám a poskytovaniu dňových i nedaňových zvýhodnení pre súkromný biznis, v chudobných krajinách najmä pre veľkých zahraničných investorov.

  1. Deregulácia. Obmedzovanie zasahovania štátu všade tam, kde by to mohlo ohroziť zisky súkromných firiem, vrátane takých oblastí, akými sú ochrana bezpečnosti práce či životného prostredia.

  1. Privatizácia. Predaj štátnych podnikov, tovarov a služieb súkromným investorom. Týka sa to bánk, kľúčového priemyslu, železníc, diaľníc, na ktorých sa vyberá mýto, elektrární, škôl, nemocníc, vodárenských zariadení, atď. Hoci sa zvyčajne privatizuje v mene zvyšovania efektivity (ktorá je často vzhľadom na kvalitu riadenia štátnych podnikov naozaj potrebná), privatizačné procesy vedú k ďalšej koncentrácii bohatstva v rukách niekoľkých mocných a k zdraženiu základných životných potrieb obyvateľstva. Preto boj o privatizačný koláč takmer neodmysliteľne sprevádzajú korupčné škandály.

5. Eliminácia konceptu „verejnoprospešnosti“ a „komunity“ a ich nahradenie pojmom „individuálna zodpovednosť“. Tlak na najchudobnejších ľudí v spoločnosti, aby sami hľadali riešenie svojich problémov prameniacich z nedostatočného zdravotného zabezpečenia, vzdelávania a sociálnej starostlivosti a v prípade zlyhania ich obviniť z lenivosti a neschopnosti.

Celosvetovo je neoliberalizmus presadzovaný vplyvnými inštitúciami typu Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, medzinárodných rozvojových bánk či Svetovej obchodnej organizácie. Chile je provou krajinou, v ktorej bolo možné sledovať účinky čistej neliberálnej politiky v praxi v období po puči podporovanom CIA, ktorý v roku 1973 zvrhol demokratický režim Salvadora Allendeho. Nasledovali ďalšie krajiny. Najhoršie dopadlo Mexiko, v ktorom sa v prvom roku platnosti dohody NAFTA znížili mzdy o 40 až 50%, pričom životné náklady vzrástli o 80%. Skrachovalo vyše 20 tisíc malých a stredných podnikov a vyše tisíc štátnych podnikov v Mexiku bolo privatizovaných. Istý mexický vedec charakterizoval neolizberalizmus ako „neokolonizáciu Latinskej Ameriky“. V USA neoliberalizmus rozrúša sociálne a environmentálne programy (napr. legislatívu), o ktoré tamojšia občianska spoločnosť tvrdo bojovala niekoľko desaťročí. Jeho čistým prejavom je tzv. „Zmluva o Amerike“, s ktorou prišla republikánska strana. Protagonisti tohto dokumentu sa nekompromisne zasadzujú za zrušenie systému sociálnych a iných zákonov, ktoré ho zmyslom je chrániť deti, mládež, ženy, menšiny a prírodu. Snažia sa presvedčiť verejnosť, že je v záujme každého „striasť vládu z vlastných pliec“, pričom skrytým zámerom je práve likvidácia jej kompetencií regulovať negatívne pôsobenie súkromného biznisu.

Elizabeth Martinez a Arnoldo Garcia

Zdroj: CEPA/FOA


Žiadne komentáre:

wildandfree kolektív Copyright © 2011 | Template created by O Pregador | Powered by Blogger