Rómovia žijú v Európe už okolo tisícročia a v prehodnocovaní krutých dejín nášho kontinentu sa máloktorému etniku venovalo tak málo pozornosti a tak veľa predsudkov, ako práve im. Sú najtradičnejším fackovacím panákom a to najmä v situáciách, keď zlyhávajú aj stereotypy o iných „tradičných nepriateľoch“ a narastá potreba ospravedlniť či legalizovať vlastné počínanie. Rómom takmer neprisudzujeme ľudskosť a o neľudských podmienkach, do ktorých ich väčšinová spoločnosť po stáročia cielene uvrhávala, nechceme počuť. Arne Mann je vedecký pracovník Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, etnológ, romista dlhodobo sa zaoberajúci ľudovou kultúrou, dejinami a sociálnou situáciou Rómov. Tvrdí, že zásadným špecifikom rómskej situácie je predovšetkým sociálny, nie etnický aspekt, hoci ten prvý je historicky výrazne podmienený druhým. Pri riešení súčasnej situácie a jej následkov je málokto ochotný zohľadňovať príčiny. S hosťom Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Ako ste sa dostali k etnologickému výskumu Rómov?
Po skončení školy som pracoval na téme vplyvu tzv. Amerikánov, slovenských a rusínskych reemigrantov z Ameriky, na zmeny v ľudovej kultúre Slovenska. V roku 1986 pripravoval scenárista a režisér Viliam Gruska na folklórny festival vo Východnej program s názvom Ľudia z rodu Rómov. Ako asistenta ma brával so sebou a chodili sme od Karlových Varov až po Michalovce. Stretávali sme sa s Rómami od vysokoškolsky vzdelaných až po Rómov z chudobných osád. Rómska problematika sa u nás dlhodobo tabuizovala; nesmelo sa hovoriť o rómskej kultúre, dejinách, jazyku, etnickom aspekte. Náš program sa dokonca riešil na úrovni vlády a Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Nakoniec ho povolili a jeho úspešné uvedenie predstavovalo skutočne prelomový moment. Od tých čias sa výskumu Rómov venujem nepretržite. Najskôr som to vnímal ako dosť exkluzívnu tému, ako niečo neznáme, romantické, tajomné, a neskôr som pochopil, že problém tkvie v niečom inom ako v etnicite, a to v sociálnom vylúčení a ich veľmi ťažkom včleňovaní do väčšinovej spoločnosti. Výskum Rómov som začal vnímať aj ako istú povinnosť niečo v tomto smere urobiť.
Spomínali ste etnický a sociálny aspekt. Aj dnes možno väčšina ľudí vníma rómsku tému ako etnickú problematiku, vy hovoríte o sociálnej podstate konfliktu.
Je to vzájomne prepojené. Podľa princípu inakosti, na základe ktorého ľudia vždy vydeľujú „nás“ ako dobrých a „iných“ ako zlých, boli Rómovia vnímaní ako tí iní, nepatriaci do spoločnosti.
To však bolo pôvodne na základe etnicity.
Áno, ale tým, že sa odjakživa žili na okraji spoločnosti, logicky sa ocitli na najnižších sociálnych priečkach závislých od privilegovanejších vrstiev. Majoritná spoločnosť ich o to ťažšie prijímala medzi seba. Etnická inakosť a odlišnosť antropologických znakov ešte prehlbovala rómsku sociálnu segregáciu.
V minulosti však nebývali vzťahy medzi väčšinovou spoločnosťou a Rómami natoľko napäté ako dnes. Kedy sa odohral zlom?
Ja si dokonca myslím, že tie vzťahy nie sú veľmi napäté ani dnes. To, čo vládne, je podliehanie etnickým stereotypom, a to je všeobecný trend. V minulosti prekonal vzťah medzi Rómami a spoločnosťou niekoľko etáp. V prvom období, keď prúdili z Balkánu a z Grécka do strednej Európy a potom podunajskou cestou do západnej Európy, ich v podstate prijímali tolerantne. Nechcem povedať, že boli obľúbení, ale boli tolerovaní, ľudia im poskytovali prístrešie, stravu, šatstvo, nevznikali konflikty. Neskôr, keď ich v západnej Európe parížsky arcibiskup v roku 1427 exkomunikoval z cirkvi, začali ich tam veľmi kruto prenasledovať, mučiť, vyháňať a vyvražďovať.
Je toho dôsledkom aj súčasný stav, keď vo východnej Európe žije podstatne viac Rómov?
Áno, v strednej a juhovýchodnej Európe bol vzťah väčšinového obyvateľstva oveľa tolerantnejší ako na západe. Navyše, naše územie bolo okolo tristo rokov obsadené Osmanskou ríšou a nebolo v záujme domácej šľachty ani osmanského panstva ľudí vyháňať. Naopak, bola potrebná pracovná sila. Preto aj tunajších Rómov zapájali do rôznych činností spoločenského života, či už do práce pre armádu, do opevňovania miest a podobne.
Po exkomunikácii parížskym arcibiskupom nepovažovali Rómov v západnej Európe za kresťanov a na základe toho prenasledovali. Vieme však, že Rómovia sa zväčša ľahko prispôsobovali miestnym náboženstvám.
Problém tkvel v tom, že na ceste Európou sa Rómovia predstavovali ako kajúcni pútnici, čo bolo v stredoveku postavenie ľudí, ktorí istým spôsobom zhrešili a mali sa kajať a putovať, čo sa nakoniec skončilo rozhrešením. Kajúcni pútnici museli putovať v biednom odeve a ľudia im poskytovali pomoc. Rómovia teda v istom zmysle zneužívali toto postavenie a obľubovali veštenie z ruky, bohaté ozdoby zlatých a strieborných mincí, čo bolo v protiklade s chudobou, ktorú mali preukazovať. Ale prirodzene, zväčša sa rýchlo prispôsobili prevládajúcemu náboženstvu. Na Balkáne je pre Rómov dodnes typický islam.
Celý rozhovor s Arnie Mannom nájdete TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára