Občianske združenia majú právo chrániť životné prostredie aj na súde

Tlačová správa združenie VIA IURIS, 19.11.2010

Stromy na Námestí slobody v Humennom sa zatiaľ rúbať nebudú. Rozhodol o
tom súd na základe žaloby občianskeho združenia Zelený Kameň, ktorému
sprostredkovalo právnu pomoc združenie VIA IURIS. Toto právoplatné

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je prelomové, pretože súd sa pri

rozhodovaní riadil priamo právom Európskej únie a medzinárodným
Aarhuským dohovorom. Podľa tohto precedensu sa možno podarí ochrániť aj
iné stromy, na iných námestiach či zabrániť iným nezákonným zásahom do
životného prostredia.

Podľa slovenského zákona môže proti úradnému rozhodnutiu podať žalobu na
súd iba "účastník" úradného konania. Súd môže následne rozhodnutie
zrušiť, ak je nezákonné. Ak však úrad účastníctvo nepovolí, občan sa
ocitne v začarovanom kruhu: úradné rozhodnutie je síce nezákonné, ale na
súd sa nemôže dostať, pretože k tomu potrebuje postavenie "účastníka", z
ktorého ho však úrad vylúčil.

Združenie VIA IURIS dlhodobo upozorňuje úrady a súdy na povinnosť
aplikovať právo EÚ a medzinárodný Aarhuský dohovor (Dohovor OSN o
prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k
spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia). Dohovor ukladá
štátom zabezpečiť, aby zástupcovia verejnosti mali právo podať na súde
žalobu proti akémukoľvek nezákonnému rozhodnutiu v oblasti životného
prostredia a tým prispievať k dodržiavaniu zákonov úradmi.

Platné slovenské zákony však prístup verejnosti k súdu dostatočne
nezabezpečujú. Účastníctvo v konaní podľa zákona o ochrane prírody a
krajiny, ktoré umožňovalo prístup občianskych združení k súdu, bolo ešte
v r. 2007 nahradené "zúčastnenou osobou" bez možnosti obrátiť sa na súd.
"Dúfame, že spiatočnícky krok predchádzajúcej vlády napraví súčasná
vláda a zabezpečí plný súlad s Aarhuským dohovorom tak, ako sa zaviazala
vo svojom programovom vyhlásení" konštatuje Dana Mareková, právnička
spolupracujúca so združením VIA IURIS.

Krajský súd v Prešove však potvrdil, že aj za súčasného právneho stavu
musia súdy zabezpečiť, aby občianske združenia chrániace životné
prostredie mohli podať žalobu proti úradným rozhodnutiam, ktoré sú v
rozpore so zákonmi v oblasti životného prostredia. Súd ďalej konštatuje,
že správny orgán v prípade združenia Zelený Kameň bol viazaný
vnútroštátnym právnym predpisom, ale bol tiež povinný aplikovať
príslušné ustanovenia Aarhuského dohovoru, ktorý je pre slovenské úrady
záväzný. Rozhodovanie súdu bolo progresívne aj v tom, že nariadil odklad
vykonateľnosti povolenia na výrub stromov. Keď súd posudzuje zákonnosť
povolenia úradu, ktorého výkon má nezvratný charakter
(napr. výrub stromov), tak by výkon tohto rozhodnutia mal odložiť. Inak
by sa mohlo stať, že stromy budú vyrúbané a súd až potom rozhodne, že
povolenie na výrub bolo nezákonné. Žiaľ slovenská prax je iná a odklad
vykonateľnosti súdy nariaďujú zriedkavo, čím tiež porušujú medzinárodný
Aarhuský dohovor.

Pre ekologické občianske združenia, ktoré usilujú o to, aby úrady
rozhodovali zákonne a brali na zreteľ záujmy životného prostredia aj
ľudí, snáď svitá na lepšie časy. "Rozhodnutie Krajského súdu potvrdzuje,
že občianske združenia majú právo domáhať sa súdneho preskúmania
úradných rozhodnutí, a to priamo na základe ustanovení Aarhuského
dohovoru. Okrem toho dúfame, že čo najskôr bude prijatá novela zákona,
aby slovenské zákony týkajúce sa životného prostredia boli v súlade s
medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky." uvádza právnik Peter
Wilfling, spolupracujúci so združením VIA IURIS, ktorý združenie Zelený
Kameň v tejto kauze zastupoval pred súdom.

Čo je to globalizácia...

...Predstavte si, že bývate vo väčšom meste a do zamestnania dochádzate mestskou hromadnou dopravou. Vyjdete ráno z domu a pri ceste na zastávku miniete veľký supermarket, súčasť nejakého reťazca (Julius Meinl, Delvita a pod). Keď ho otvorili, zo zvedavosti ste tam s manželkou chodili v nedeľu nakupovať. Potom ale miestna konkurencia skrachovala, supermarket dvihol ceny, vám sa nechce platiť 20 korún za kilo zemiakov a musíte jazdiť na druhý koniec mesta do stále lacnejšieho diskontu. Bod prvý.

Prídete na zastávku a vidíte, že autobusy sú opäť o niečo staršie, hrdzavejšie, majú dlhšie intervaly a okolo prechádza veľké množstvo áut, na ktoré zo svojho platu nenašetríte ani vo sne, väčšina len s jedným človekom. Bod druhý.

Keď autobus prechádza okolo železničnej stanice, všimnete si, že mestom prechádza nejako neobvykle viac policajných hliadok. Pred vchodom do stanice sa povaľuje niekoľko bezdomovcov a ľudí, o ktorých si myslíte, že sú narkomani. Poviete si, že policajtov predsa len k niečomu potrebujete, ale potom si spomeniete, ako práve oni pred mesiacom na súdny príkaz násilne vysťahovali vo vedľajšej ulici jednu rodinu, ktorá už nemala na nájom. Čo ak tí bezdomovci na stanici sú ale moji bývalí susedia? Pri myšlienkach na to, že by ste sa aj vy so svojou rodinou mohli ocitnúť na ulici alebo v magistrátom pridelenom holobyte, vás zamrazí. Počuli ste, že za mestom sa už začali stavať a nemajú ísť do nich iba cigáni. Bod tretí.

Na križovatke, kde stojíte v zápche asi desať minút, si všimnete bágry a miešačky na beton – stavia sa tu nájazd pre novú diaľnicu, spájajúcu vaše mesto s hlavným mestom. Prečo zase nová diaľnica, opýtate sa samého seba, vaša desať rokov stará škodovka už skoro vôbec nejazdí a jedno euro za liter benzínu... V sobotu sa síce vyberiete na záhradku, ale po okresných cestách sa už skoro vôbec nedá jazdiť, tak silno sú rozbité. Radi by ste cestovali autobusom, ale do vašej obce cez víkendy žiadny nejazdí. Bod štvrtý.

Blížite sa k práci a už ste v myšlienkach na svojom pracovnom mieste. Spomeniete si, že ste bez nároku na zvýšenie platu museli za posledný rok podstatne zvýšiť produktivitu, spomeniete si, že manažér z ekonomického úseku, ktorý berie päť krát väčší plat ako vy, po vás bude chcieť „dobrovoľné“ presčasy, aby ste si sami upratali pracovisko, i keď to nie je vaša práca a zajtra alebo pozajtra vám povie, že z vašej partie musí odísť ďalší človek a zbytok z vás zastane jeho prácu. Bod piaty.

Predstavíte si, ako ťažko sa vám bude hovoriť s prepusteným kolegom, starým kamarátom okolo päťdesiatky, ktorý prakticky nemá žiadnu nádej nájsť si novú prácu. Nikdy by ste sa mu to neodvážili povedať, ale v kútiku svojej duše ste rád, že nieste na jeho mieste. Bod šiesty.

Prídete k továrni a na pravo od cesty uvidíte už šesť rokov staré zavreté dielne. Pracovala v nich aj vaša žena. Keď ju vyhodili, pol roka márne zháňala prácu a nakoniec musela vziať miesto upratovačky v kanceláriách pre vašich nadriadených. Poviete si, aká škoda, podnik kedysi vyvážal do celého sveta a potom ho zatvorili. Bod siedmy.

Podobne postihnutých ľudí bolo v továrne asi päť tisíca zďaleka nie každý z nich si našiel novú prácu, spomeniete si. Vraveli nám, že nás budú extrémisti strašiť nezamestnanosťou a už je to tu...

Blížite sa k bráne podniku, pripravíte si kartu do píchačiek a zaplašíte podobné myšlienky. Ani ste si poriadne neuvedomili, ale cestou do práce ste práve videli alebo mysleli na sedem jasných prejavov toho, čomu sa dnes hovorí „globalizácia“ a čo sa dotýka priamo našich každodenných životov...

Úryvok z brožúrky vydanej FSA – Globalizácia – kritický pohľad.

CrimethInc. : Úplné zovšeobecňovanie

Všetci z nás vyrástli rozdelení a podrobení popri líniám pohlavia a sexuálnych predností, typu tela a etnika, triedy a rasy, uplatení privilégiami a zbití psychologickým konfliktom, takže budeme mať svoju účasť pri udržaní tejto hierarchie. Biela nadvláda, patriarchát, heterosexizmus sú piliermi tejto civilizácie. My anarchisti bojujeme proti týmto krutým štruktúram, či ich nájdeme v spoločnosti alebo v nás samých; ale chceme docieliť viac než len oslobodenie ľudských bytostí všetkých identít – my chceme oslobodenie všetkých ľudských bytostí od identity.
Veríme, že neexistuje univerzálny princíp. Skupinové identity sú nepretržité výmysly, ktoré začínajú s podrobnou evidenciou a končia uvalením uniformity, všeobecnosti. Sú tu dva pohlavia (genders), napríklad, tak ako je „iba“ dvanásť tónov v každej oktáve: vyzerá to byť pravdivé, keď sa pozeráš na piano, ale pokús sa otvoriť ústa a spievať! Hoci „ženskosť“ sa môže zdať, že je stanovená prírodou, tým, ktorí vyrástli v prostredí, kde si všetky ženy holia nohy a pod pazuchami, je to len zovšeobecňovanie vybrané z generácií štandardizovaného správania, zosilnené každou kópiou. Ale, keďže nie je žiadna „čistá“ ženskosť, žiadna podstata, o ktorej sa zovšeobecňovanie zmieňuje, okrem toho, čo sa chápe, že všetky jednotlivé prípady majú spoločné, a tak každá generácia nie je „originálom“, ale „kópiou“ – celý vzor je ohrozený s každou novou generáciou, keďže by mohla byť pretvorená...alebo zanechaná.

Prinajlepšom, zovšeobecnenia ako trieda a rod môžu byť použité na ich vlastné zrušenie. Odhaľovať a konfrontovať modely krutosti, ktoré prechádzajú jednotlivými životmi, nájsť spoločný dôvod v boji proti neviditeľnosti istých zážitkov a histórií. Chceme sa dostať za tieto a všetky kategórie a konflikty, ale stane sa to len vtedy, ak ich začneme adresovať. V skupinách mužov, ľudské bytosti konštruované ako muži môžu vymieňať zručnosti pre prepojenie ich naprogramovania; na miestach len pre ženy, tie konštruované ako ženy môžu skúmať podobne bez prítomnosti mužov, ktorí by mohli zasahovať. Samozrejme obraňujeme právo jednotlivcov vybrať si ako chcú byť identifikovaní, ak po tom túžia (hoci sa niektorým z nás zdá podobne ako vybrať si vládcu) – a žiadna vízia nezviazaného života nie je žiadnou výhovorkou na predstieranie, že svet je ešte slobodným kdekoľvek od mocenského porušovania rovnováhy. Ale konečne je to revolúcia o čo sa snažíme, nie reforma. Nerobíme petície za viac práv pre špeciálne záujmové skupiny, alebo viac slobody pohybu medzi vžitými kategóriami – berieme si a robíme naše právo vytvárať a pretvárať nás samotných v každom momente a v procese rozbiť systém delenia!
Sme feministi, ktorí by zrušili pohlavie (gender), organizujúci pracovníkov, ktorí by zrušili prácu, umelci bojujúci o zničenie a prekonanie umenia. Naša triedna vojna je vojnou proti triede, proti triedam a triedeniu. Keď hovoríme, že sme proti zastupovaniu, nemyslíme tým len zastupiteľskú „demokraciu“; my tým tiež myslíme, že každý z nás je neznížiteľný jedinec, že nikto nemôže hovoriť za druhého. Ani politici ani vízie, ani delegáti ani demografi nás nemôžu zastupovať!

Z brožúrky "Bojujeme za vlastné životy" od kolektívu CrimethInc.

Deň Zeme na ZŠ Švermová v Humennom

Deň zeme je tradičným jednodňovým sviatkom v roku, kedy si mnohí ľudia po celom svete pripomínajú svoju závislosť na našej planéte. Túto udalosť si pripomínajú rôznymi spôsobmi. Od veľkých celospoločenských akcií, po malé jednočlenné aktivity.
Inak tomu ani nebolo vo štvrtok na Základnej škole Švermovej v Humennom. Samotná škola nesie vzor vo výuke svojich študentov k zvýšenej pozornosti starať sa o životné prostredie. O tom, že sa im to v celku darí, svedčia predovšetkým výsledky ako Zelená škola, či najlepšie separujúca škola v meste.
Aj tento rok prichystali pedagógovia a pedagogičky množstvo zaujímavých aktivít pre sojčích zverencov a zverenkyne.
Medzi inými nechýbal ani súbor prednášok, premietaní ekofilmov , či diskusie na rôzne témy súvisiace s ochranou prírody. Príjemným spestrením boli určite aj prechádzky okolím mesta, ktoré sa stále hrdo pýši bohatými lesnými porastami.
Na jednu z prednášok bol pozvaný aj divokyvychod a tak v rámci nášho projektu som si mohol otestovať znalosti chlapcov a dievčat dvoch piatackých tried. Počas 1 a pol hodiny sme si spoločne vysvetlili význam Dňa Zeme, poukázali na podložené fakty o ničení našej planéty ako aj spomenuli rôzne možnosti pomoci životnému prostrediu a to predovšetkým tým najjednoduchším spôsobom, začať to od seba.
Divácky najviac upútal kratučký dokument o vplyve klimatických zmien na našu planétu ako aj klip o najznámejšej lesnej kalamite z vysokých Tatier v roku 2004.
Vcelku príjemná spolupráca však stále dáva najavo množstvo nedôsledkov, na základe ktorých nemajú a často krát ani nechcú vedieť a naučiť sa praktikyohľaduplnejšie k životnému prostrediu.
No napriek tomu som zo školy odchádzal s dobrým pocitom a celému personálu školy držím palce aby aj naďalej vyvíjali vysoko kvalitnú činnosť v snahe docieliť svet zelenším a krajším.

-m.o-

Industriálna technologická spoločnosť nemôže byť reformovaná

Potlačenie slobody je v priemyselnej spoločnosti nevyhnutné.

...moderný človek je utláčaný sieťou pravidiel a nariadení, a jeho osud je závislý na činoch osôb, ktoré sú od neho vzdialené a ktorých rozhodnutia nemôže ovplyvniť. Nie je to náhodné a nie je to len výsledkom svojvôle arogantných byrokratov. Je to nutné a nevyhnutné v akejkoľvek technologicky vyspelej spoločnosti. By mohol systém fungovať, MUSÍ veľmi prísne regulovať ľudské správanie. V práci musia ľudia robiť len to, čo im je povedané, inak by bola výroba uvrhnutá do chaosu. Byrokracie sa MUSIA riadiť strnulými pravidlami. Pripustenie akejkoľvek podstatnej osobnej právomoci aj byrokratom z nižších stupňov by robilo systém a viedlo k obvineniam z neférovosti podľa odlišností v spôsobe, akým jednotliví byrokrati realizovali svoje právomoc. Je pravda, že niektoré obmedzenia našej slobody by mohli byť eliminované, ale VŠEOBECNE POVEDANÉ – regulácia našich životov veľkými organizáciami je nevyhnutným dôsledkom fungovania industriálno-technologickej spoločnosti. Výsledkom je pocit bezmocnosti na strane priemerného človeka. Avšak, možno že formálne regulácie budú čoraz viac nahradzované psychologickými nástrojmi, ktoré nás nútia robiť to, čo systém od nás žiada (propaganda, výchovno-vzdelávacie stratégie, programy „duševného zdravia“ atď.).

Systém MUSÍ nútiť ľudí, aby sa správali takými spôsobmi, ktoré sú čoraz viac vzdialené od prírodných vzorov ľudského správania. Napr. systém potrebuje vedcov, matematikov a inžinierov. Nemohlo by to bez nich fungovať. Takže na deti je vyvíjaný silný tlak, aby vynikali v týchto oblastiach. Nie je prirodzené pre dospievajúcu ľudskú bytosť, aby strávila ohromnú časť svojho času sedia za stolom pohltená štúdiom. Normálny adolescent chce stráviť svoj čas aktívnym kontaktom so skutočným svetom . Medzi prírodnými ľuďmi sú veci, v ktorých sú deti cvičené ich vykonávať v prirodzenej harmónii s prírodnými vonkajšími cieľmi – ide práve o ten druh činností, čo sa im páči. Ale v našej spoločnosti sú deti zatlačené do štúdia technických predmetov, pričom väčšina z nich to robí s nechuťou.

Stály tlak, ktorý systém vynakladá na pozmeňovanie ľudského správania je príčinou toho, že dochádza k postupnému rastu v počte ľudí, ktorí sa nemôžu alebo nechcú prispôsobiť požiadavkám spoločnosti: „príživníci“, členovia mládežníckych gangov, vyznávači rozličných kultov, protivládni rebeli, radikálni ekologický sabotéri, vyvrheli a odpierači rôznych druhov.

V akejkoľvek technologicky vyspelej spoločnosti MUSÍ osud jednotlivca závisieť na rozhodnutiach, ktoré osobne nemôže ovplyvniť do značnejšej miery. Technologická spoločnosť nemôže byť rozbitá na malé, autonómne spoločenstvá, pretože produkcia tu závisí na kooperácii veľmi veľkého množstva ľudí a strojov. Takáto spoločnosť MUSÍ byť vysoko organizovaná a rozhodnutia tu MUSIA byť robené tak, že zasiahnu veľmi veľký počet ľudí. Keď rozhodnutie zasiahne povedzme napríklad milión ľudí, potom každý zo zasiahnutých jednotlivcov má v priemere iba jednu milióntinu podielu na vynesení tohto rozhodnutia. V praxi však zvyčajne dochádza k tomu, že rozhodnutia vynášajú verejní úradníci či vlády alebo technickí špecialisti, ba dokonca i keď verejnosť hlasuje o nejakom rozhodnutí, počet voličov je obyčajne príliš veľký na to, aby hlas nejakého jednotlivca bol signifikantný (významný). Takto je väčšina jednotlivcov neschopná do akejkoľvek miery ovplyvniť hlavné rozhodnutia, ktoré poznačujú ich životy. Niet žiadnej mysliteľnej cesty, ako to napraviť v technologicky vyspelej spoločnosti. Systém sa pokúša „vyriešiť“ tento problém tak, že využíva propagandu na to, aby prinútila ľudí CHCIEŤ tie rozhodnutia, ktoré boli za nich urobené, ale aj ak by toto „riešenie“ bolo úplné úspešné v tom, že by sa dosiahlo to, že sa ľudia budú cítiť lepšie, bolo by to ponižujúce.

Konzervatívci a niektorí ďalší zastávajú viac tzv. „miestnej autonómie“. Miestne komunity kedysi mali autonómiu , ale takáto autonómia sa stáva stále menej a menej uskutočniteľnou, ako sa miestne komunity stávajú viac a viac zapletenými a závislými na rozsiahlych systémoch, ako sú verejné podniky, počítačové siete, diaľničné systémy, masmédiá, moderný zdravotnícky systém. Tiež postupovanie proti autonómii je skutočnosťou, ktorá keď ju technológia použije v jednej lokalite, často zasiahne ľudí v iných vzdialených oblastiach. Preto používanie pesticídov či chemikálií blízko potokov môže znečistiť vodné zdroje vzdialené stovky míľ, a skleníkový efekt postihuje celý svet.

Systém neexistuje a ani nemôže existovať na to, aby uspokojoval ľudské potreby. Namiesto toho , je to ľudské správanie a jednanie, ktoré musí byť stvárňované tak, aby naplnilo potreby systému. Toto nemá nič dočinenia s politickou alebo sociálnou ideológiou, ktorá môže predstierať, že riadi technologický systém. Je to vina technológie, pretože systém je vedený nie ideológiou, ale technickými potrebami. Samozrejme, systém uspokojuje množstvo ľudských potrieb, ale všeobecne povedané, robí to len do tej miery, do akej to musí robiť, aby systém napredoval. Sú to potreby systému, ktoré sú kladené na prvé miesto, nie potreby ľudskej bytosti. Napr. systém zásobuje ľudí potravou preto, že systém by nemohol fungovať, ak by každý hladoval; stará sa o psychologické potreby ľudí, vždy keď to môže „vhodne“ zapôsobiť, pretože by to nemohlo fungovať, ak by príliš veľa ľudí upadlo do depresií či ak by začali rebelovať. Ale systém, z dobrých, pevných a praktických dôvodov musí vyvíjať stály tlak na ľudí, aby modelovali svoje jednanie podľa potrieb systému. Hromadí sa príliš veľa odpadu? Vláda, média, vzdelávacie systémy, enviromentalisti nás zaplavujú masívnou propagandou o recyklácii. Treba viac technických osobností? Celý zbor rôznych hlasov povzbudzuje deti k tomu, aby študovali vedu. Nikto sa nespýta, či to nie je neľudské nútiť adolescentov k tomu, aby trávili množstvo svojho času študovaním predmetov, ktoré vo väčšine prípadov nenávidia. Keď zručných robotníkov vylejú zo zamestnania, vďaka technickým pokrokom, a musia podstúpiť „rekvalifikáciu“, nikto sa nespýta, či to pre nich nie je ponižujúce. Jednoducho sa predpokladá, že sa každý musí skloniť pred technickou nevyhnutnosťou a to zo zásadného dôvodu: ak by boli ľudské potreby kladené pred potreby technologické, nastali by ekonomické problémy, nezamestnanosť, nedostatok či ešte horšie veci. Predstava „mentálneho zdravia“ v našej spoločnosti je zoširoka definovaná tým, do akej miery sa jednotlivec správa v súlade s potrebami systému a robí tak bez toho, že by preukazoval znaky stresu.

Snahy vytvoriť miesto pre autonómiu v rámci systému nie sú ničím viac, ako len vtipom. Napr. niektoré obchodné spoločnosti sa pokúšajú dať svojim zamestnancom väčšiu autonómiu v ich práci, ale z praktických dôvodov to je uskutočniteľné len vo veľmi obmedzenom rozsahu, a v žiadnom prípade sa zamestnancom neposkytuje autonómia ako konečný cieľ. Ich „autonómne“ snahy nemôžu byť nikdy namierené k cieľom, ktoré by si sami osobne zvolili, ale len k cieľom ich zamestnávateľa, ako je napr. prežitie či rozvoj firmy. Každá spoločnosť, ktorá by svojim zamestnancom povolila konať inak, by skrachovala. Podobne, v každom podniku socialistického systému musia robotníci svoje úsilie zamerať smerom k cieľom podniku, v opačnom prípade by podnik neplnil svoju úlohu ako súčasť systému. Ešte raz: z čisto technických dôvodov pre väčšinu jednotlivcov či malých skupiniek, nie je možné mať výraznejšiu autonómiu v priemyselnej spoločnosti. Dokonca i vlastním malého podniku má zvyčajne len obmedzenú autonómiu. Okrem nevyhnutnosti regulácie zo strany vlády je brzdený faktom, že musí zapadnúť do ekonomického systému a prispôsobiť sa jeho požiadavkám. Napr. keď niekto vyvinie novú technológiu, tento malý podnikateľ často musí túto technológiu využívať či chce alebo nechce, lebo len tak môže ostať konkurencieschopným.

Článok je prevzatý z voľne šíriteľného samizdatu "Technokracia je tyrania"

Farby z rastlín

Moderný svet zaplavilo množstvo syntetických farieb, ktoré upútajú svojim jasom a leskom. Pritom sa však skoro úplne zabudlo, že ešte v nedávnej minulosti boli ľudia odkázaní len na prírodné, väčšinou rastlinné farbivá, ktoré roky hrali nezabudnuteľnú úlohu pri farbení textilu, papiera, potravín a prípravu líčidiel a farieb. Mnohé krajiny používajú prírodné farbivá dodnes.

V súčasnosti je v kozmetike najznámejšou rastlinou v Európe a Ázii na farbenie vlasov a pletí Hena. Latinsky sa volá Lawsonia inermis. Táto rastlina koreňového vzrastu dosahuje výšku až 3 metre.

Rozdrtenými a vo vode rozmočenými zrelými bobuľami lykovca jedovatého sa líčili ruské ženy, aby dostali mladší vzhľad. Jedovaté alkaloidy v celej rastline spôsobovali opuchnutie celej tváre.

K farbeniu vína sa používali niektoré druhy slizov. Šťavou z nastrúhaného koreňa mrkvy sa farbilo maslo. Potraviny bolo možné farbiť aj výluhom z hnedých alebo čiernych obalov cibule.

Rôzny papier farbený prírodnými farbami je možné si vyrobiť aj doma. Do rozmixovaného starého novinového papiera sa môžu pridať výluhy z farbených rastlín, ktorými sa budúci papier ofarbí jemnými farebnými odtieňmi. Ak treba výraznejšie farby, pridajú sa zvolené moridlá, ktoré farbu papiera zvýraznia.

Stará pobesť pripisuje význam prvého farbiva tkaním náhode. Rozpráva o psovi, ktorý rozhrýzol na morskom brehu mušľu kým si nezafarbil do červena tlamu. Fenická pastierka vraj skúsila namočiť do tohto farbiva kus látky a tajomstvo purpuru bolo objavené. Ale nikto nevie či pred tým bolo známe farbenie rastlinami.

Farba látok mohla byť rôzna podľa použitého iontu kovu od fialovej (cín), fialovočiernej (železo), ružovej (hliník), po kávovú (vápnik). Niekedy bola morena fabiarska vedľa indigovníka najdôležitejšou farbiarskou rastlinou. Farba indigo bola pred niekoľkými tisíckami rokov dôležitou súčasťou tradícií primitívnych kmeňov a stala sa známou pre svoju jasnosť a intenzitu. Indigovník pochádza z Indie, bol pestovaný tiež v Palestíne. Do Európy sa dostáva už hotová surovina v podobe prášku a výrobný postup bol tajný takže indigo bolo považované dlhú dobu za nerastnú látku.

V Grécku zbierali pastieri a chudobní ľudia zo stromov dubu asi 2 mm dlhé samičky červca kermesového, ktoré sajú z mladej kry šťavu a zdržujú sa v hnedočervených guličkách naplnených farbivom veľkosti hrachu. Tie sa potom usmrcovali v octe, sušili na slnku, čím získali podobu sušených čučoriedok. Červená farba sa používala ako neškodná prísada do cukroviniek, do likérov, prášku na zuby. V Turecku sa kermesovými zrnkami farbili turbany. Na rozdiel od synteticky pripravených farieb mávajú farbivá získané z prírodných materiálov jemnejšie a tlmené odtiene, ktoré dnes patria k neobvyklým farbám. Obdobím pre zber kvetov a plodov je doba plného kvetu a úplnej zrelosti plodov. Plody by mali vo väčšine prípadov byť dozreté, až prezreté pokiaľ možno z nižším obsahom vody. Listy sa zbierajú dobre vyvinuté, mladé farbia väčšinou len do svetložltých odtieňov. Korene obsahujú najviac farbiva na jeseň, stromová kôra od februára do júla. Dá sa ale zbierať aj celý rok.

Každá látka neprijíma farbu rovnako dobre. Najsýtejšie sa farbia tkaniny z vlny a hodváb, o niečo horšie prijíma farbu ľan a bavlna. Syntetické tkaniny sa vo väčšine prípadov nedajú takýmto spôsobom farbiť vôbec.