Moderný svet zaplavilo množstvo syntetických farieb, ktoré upútajú svojim jasom a leskom. Pritom sa však skoro úplne zabudlo, že ešte v nedávnej minulosti boli ľudia odkázaní len na prírodné, väčšinou rastlinné farbivá, ktoré roky hrali nezabudnuteľnú úlohu pri farbení textilu, papiera, potravín a prípravu líčidiel a farieb. Mnohé krajiny používajú prírodné farbivá dodnes.
V súčasnosti je v kozmetike najznámejšou rastlinou v Európe a Ázii na farbenie vlasov a pletí Hena. Latinsky sa volá Lawsonia inermis. Táto rastlina koreňového vzrastu dosahuje výšku až 3 metre.
Rozdrtenými a vo vode rozmočenými zrelými bobuľami lykovca jedovatého sa líčili ruské ženy, aby dostali mladší vzhľad. Jedovaté alkaloidy v celej rastline spôsobovali opuchnutie celej tváre.
K farbeniu vína sa používali niektoré druhy slizov. Šťavou z nastrúhaného koreňa mrkvy sa farbilo maslo. Potraviny bolo možné farbiť aj výluhom z hnedých alebo čiernych obalov cibule.
Rôzny papier farbený prírodnými farbami je možné si vyrobiť aj doma. Do rozmixovaného starého novinového papiera sa môžu pridať výluhy z farbených rastlín, ktorými sa budúci papier ofarbí jemnými farebnými odtieňmi. Ak treba výraznejšie farby, pridajú sa zvolené moridlá, ktoré farbu papiera zvýraznia.
Stará pobesť pripisuje význam prvého farbiva tkaním náhode. Rozpráva o psovi, ktorý rozhrýzol na morskom brehu mušľu kým si nezafarbil do červena tlamu. Fenická pastierka vraj skúsila namočiť do tohto farbiva kus látky a tajomstvo purpuru bolo objavené. Ale nikto nevie či pred tým bolo známe farbenie rastlinami.
Farba látok mohla byť rôzna podľa použitého iontu kovu od fialovej (cín), fialovočiernej (železo), ružovej (hliník), po kávovú (vápnik). Niekedy bola morena fabiarska vedľa indigovníka najdôležitejšou farbiarskou rastlinou. Farba indigo bola pred niekoľkými tisíckami rokov dôležitou súčasťou tradícií primitívnych kmeňov a stala sa známou pre svoju jasnosť a intenzitu. Indigovník pochádza z Indie, bol pestovaný tiež v Palestíne. Do Európy sa dostáva už hotová surovina v podobe prášku a výrobný postup bol tajný takže indigo bolo považované dlhú dobu za nerastnú látku.
V Grécku zbierali pastieri a chudobní ľudia zo stromov dubu asi 2 mm dlhé samičky červca kermesového, ktoré sajú z mladej kry šťavu a zdržujú sa v hnedočervených guličkách naplnených farbivom veľkosti hrachu. Tie sa potom usmrcovali v octe, sušili na slnku, čím získali podobu sušených čučoriedok. Červená farba sa používala ako neškodná prísada do cukroviniek, do likérov, prášku na zuby. V Turecku sa kermesovými zrnkami farbili turbany. Na rozdiel od synteticky pripravených farieb mávajú farbivá získané z prírodných materiálov jemnejšie a tlmené odtiene, ktoré dnes patria k neobvyklým farbám. Obdobím pre zber kvetov a plodov je doba plného kvetu a úplnej zrelosti plodov. Plody by mali vo väčšine prípadov byť dozreté, až prezreté pokiaľ možno z nižším obsahom vody. Listy sa zbierajú dobre vyvinuté, mladé farbia väčšinou len do svetložltých odtieňov. Korene obsahujú najviac farbiva na jeseň, stromová kôra od februára do júla. Dá sa ale zbierať aj celý rok.
Každá látka neprijíma farbu rovnako dobre. Najsýtejšie sa farbia tkaniny z vlny a hodváb, o niečo horšie prijíma farbu ľan a bavlna. Syntetické tkaniny sa vo väčšine prípadov nedajú takýmto spôsobom farbiť vôbec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára