“Zem neumiera, Zem je zabíjaná - a tí, ktorí ju zabíjajú, majú mená a adresy!”

15 septembra 2009

On

== prevzaté z blogu http://www.for-mother-earth.blogspot.com/ ==

On
Zrazu sa zastavil a stál. Posledným šuchotom doľahlo lesné ticho. Ponad koruny polstoročných bukov zapadalo slnko. Tak jemne a dôstojne s poklonou dávalo prednosť blížiacej sa noci.
Lesom sa ozýval kľud. Tok tichého potoka mu z neďalekej debry ohlasoval správny smer. Krajina sa z východnej strany strácala za ostrým hrebeňom, no v opačnom smere jeho postavu lemovali stovky prekrásnych stromov. Poznal ten kraj. Bol mu blízky aj keď sa v týchto končinách objavil prvýkrát. Kopce na tomto území majú spoločné len jedno. Všetky sa vo svojich chrbátoch nakoniec strácajú v neskutočne obrovskej nížine.
Po chvíli preletel vzduchom ľudský hlas. Tušil, že tu nemusí byť sám, no z východných svahov to bola určite ozvena. V tomto období sa do týchto miest odváži len málo ľudí. Priestor tak dostávajú pilčíci a drevorubači, ktorí ako neznámy virus nájdu si cestu všade tam, kde les konečne dosiahne potrebný vek na skutočný život.
Po chvíli nerušene pobral sa vpred. Úzky chodníček vytvorený vysokou zverou ho naďalej viedol pri malom potôčiku.
Neustále pozoroval les okolo seba. A počúval. Niečo v ňom začalo vyvolávať myšlienky, tie myšlienky, tak staré a neznáme. Vedel že samota pod svetlom čo zapadá, mu pripomenie všetko to, prečo sa rozhodol vrátiť sa sem, do lesov pripravených na smrť.
Srdce sa ukľudnilo, vzpriamené telo pomalým krokom oddávalo sa svetu lesných samôt a hájov, ešte nedotknutých divokých krajov a pralesov, ktorých osud si nedovolil predpovedať nikto z nás.
Pri starých ohniskách odohráva sa mnoho príbehov. Myšlienky ľudí prúdia sem a tam, v tieni čarovných kríkov neexistuje nepriateľ, úzkosť či strach. Spomínal na prvé túlačky nespútanou divočinou. Na miesta, kde svetlo miznúce spoza listov mení úlomky lúčov na víly. Kraj škriatkov a lesných bytostí harmonicky splýval s každým z nás, kedy sme ešte cítili ducha Zeme v každom z nás. Z dôb, kde lesy vytvárali čarokrásne miesta plné fantázie a čarov. Keď sme ešte boli ním a on bol my. Áno pamätal sa na to veľmi dobre. Vtedy ešte stromy a ľudí neoddeľovali šedé monštrá z betónu. Betón jednoducho neexistoval. Splynutie vytváralo obraz a my sme boli jeho súčasťou, spomínal si.
Na pravo od neho v tichom úžase minulosti preletela sova. Prijal ju s pokorou ako svoju sestru. Dokonale hľadel do miest, odkiaľ sa vynorila srna. V tej časti existoval život. Potešil sa.
Po tom, čo prvá hviezda ohlásila blížiaci sa koniec dňa a cikády statočne dohrávali podvečerný recitál, dorazil k miestu, kde časť lesa jednoducho chýbala. Tupý hranatý štvorec ničoho uprostred nádherného pohoria dával vedieť, čo sa tu presne odohralo. Dve široké koľaje stôp, ťahajúce sa z druhej strany mu nasmerovali zrak presne tam kde ho čakal. Severne od posledných zotnutých stromov, ktoré ležali pri orezaných pňoch plných zaslzenej miazgy stál nerušene vo svojej žlto oranžovej farbe postarší harvestor.
Konečne. Cieľ jeho cesty sa naplnil. Ešte raz zodvihol hlavu k noci posiatej miliónmi hviezd. Ešte raz zaspomínal na kraje bez tovární a píl. Ešte raz sa nadýchol neotráveného vzduchu chémie ničiacej Zem tak neľútostne, tak surovo.
Očami prosil a žiadal odpustenie pre nevedomých. Tak silno chcel vrátiť všetko späť. Tak silno odhodlaný s vierou, že aj dnes v noci pokorí časť smrtiacej mašinérie...
... v tichosti noci, s nástrojmi v oboch rukách, vydal sa naplniť svoj sen.

Žiadne komentáre:

wildandfree kolektív Copyright © 2011 | Template created by O Pregador | Powered by Blogger