Posledné tri dni bolo jasno, slnečno a teplo. Na oblohe východného Slovenska (najmä na východ od Slanských vrchov) bolo aj mimoriadne rušno. Tak ako každú jar aj tento rok leteli smerom na sever tisíce žeriavov popolavých (Grus grus), pričom na seba častokrát upozorňovali hlasným krikom. Prelet žeriavov je neklamným dôkazom toho, že začala jar.
No zároveň je to aj trochu smutné. Už iba prelietavajú. Len občas sa aj nakrátko zastavia, oddýchnu si a zase letia ďalej. Letia na sever, do bažín v Poľsku, Pobaltí, Škandinávii, Rusku a Bielorusku. Letia do miest, kde ešte človek nevysušil mokrade, letia do vodnej severskej divočiny.
Nie je tomu ale až tak dávno, čo tieto symboly divokej prírody bežne hniezdili aj v mokradiach na Východoslovenskej nížine. V mokradiach obkolesených lesmi a napájaných kľukatiacimi sa riekami. Posledných hniezdiacich žeriavov mohli vidieť naši dedovia za čias ich detstva. A keď boli ešte mladí dedovia našich dedov, tak pre mnohé kŕdle žeriavov boli mokrade uprostred lužných lesov na východe Slovenska konečnou zastávkou pri ich jarnom putovaní. Pri ich jarnom putovaní za divočinou.
No ľudia v mene pokroku lužné lesy vyrúbali, kľukatiace sa rieky vyrovnali a mokrade vysušili. Divočina zmizla. A spolu s ňou aj naše žeriavy popolavé. Ostali iba tie severské, ktoré nám každý rok prinášajú jar.
autor: Jozef Fiala - Článok sme prebrali z webu www.wilderness.sk , kde nájdete ďalšie úžasné fotografie zo slovenskej divokej prírody!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára