Lovu zdar?

Lovu zdar?

Poľovníci sú mnohokrát označovaní za ochrancov prírody. Nie je tomu tak a napriek obrovskej pozitívnej publicite, ktorá sa im dostáva v médiách, sú tým najväčším nebezpečenstvom nie len pre divokú prírodu, ale aj pre život v nej.
Prečo?

Ročne sa obeťami striel z pušiek poľovníkov stávajú státisíce zvierat. Najviac na lovcov s puškami dopláca jelenia, diviačia a srnčia zver. Trofejnými kusmi to obrovské číslo dopĺňajú vlci, rysy, medvede. Pod paľbou ďalej končia sluky, jastraby, myšiaky, vrany, straky, sojky... Okrem toho je každoročne doložených niekoľko prípadov usmrtenia človeka – náhodných návštevníkov lesa, turistov alebo sa zastrelia aj sami medzi sebou.

Je to obrovské množstvo nič netušiacich zvierat, ktoré si vyberie na mušku strelec. Nie všetci ľudia však s týmto klamlivo nazývaným „športom“ súhlasia. Nájdu sa aj takí, ktorí podnikajú rôzne akcie, či osvetovú činnosť, aby toto nezmyselné vraždenie zastavili. Názor väčšiny našej spoločnosti, že poľovníctvo je len akousi formou zvrátenej zábavy je na mieste. Rozum a etika tu skutočne nehrajú žiadnu úlohu. Nech už sa civilizácia uberá akýmkoľvek smerom, niečo tu v tomto prípade nesedí.

Najdôležitejším faktom proti strieľaniu zvierat v našich lesoch je predovšetkým negatívny dopad na stav, zdravie a populáciu zveri. Človek s puškou veľmi nepriaznivo zasahuje do prirodzeného výberu v prírode. V slovenských lesoch už dávno neplatí, že prežíva len najsilnejší jedinec, ktorý svoje dobré vlastnosti odovzdá potomstvu. Zvieratá žijúce v divokej krajine už dávno nedisponujú prirodzeným výberom hodnôt pre svoj život. Čo je ale najhoršie, zmenila sa najdôležitejšia súčasť prirodzenej úpravy stavu zveri v prírode – predátor. Tým už dávno nie sú dravé mäsožravé zvery, ale človek, vedomý si svojej moci a tak kontrolujúci stavové počty, ako keby vlci, rysy a iné lesné tvory stratili pojem o svojej prirodzenej úlohe a životnom poslaní. Naše dravce sú zárukou zachovania prírodného kolobehu, ktorý sa takto silne narúša. Ich prínos je predovšetkým ten, že inštinktívne dokážu rozoznať, ktoré zviera už do prírody „nepatrí“. Choré alebo tie najslabšie jedince často krát ohrozujú celé stádo, preto sa stávajú najčastejšou potravou našich dravcov. Od poľovníka sa však predátori líšia predovšetkým tým, že ich korisť má vždy šancu uniknúť – a každé zdravé a silné zviera ju aj využije. Naproti tomu výstrel zo zálohy a zásah z veľkej vzdialenosti do nič netušiacej obete si zaslúži opovrhnutie ako zbabelá vražda.

Človek – poľovník zabíja najčastejšie tzv. kapitálne kusy. Ide o najsilnejšie a najzdravšie jedince z celého stáda alebo svorky, čo sa úplne vymyká pravidlám prirodzeného výberu. Nemôžeme sa potom diviť zlému stavu našej zveri. Na jednej strane človek zabíja najsilnejšie jedince, na strane druhej kvôli trofejam vyvražďuje dravce ako sú – vlci, rysy, medvede, ktoré sú mnohokrát mylne označené ako škodná zver. Tým, že človek berie prírode samo regulovanie jej stavu a obyvateľov, prakticky narúša krehkú líniu vzťahov medzi prírodou, zvieratami a samým človekom. Tak sa dostáva do úlohy akéhosi správcu či opatrovateľa lesa a myslí si že, v takýchto prípadoch je príroda odkázaná výlučne na jeho pomoc a zásah. Opak je však pravdou.

Je to práve človek – poľovník, ktorý svojimi zásahmi tvrdo zakročil voči prirodzenému procesu, narušil kolobeh trvajúci milióny rokov a ako malé dieťa sa nepoučil z chýb a stále pokračuje v drancovaní a nezmyselnom vyvražďovaní. Podľa poľovníckych združení je situácia v ich revíroch natoľko vážna, že jedine odborné ľudské zásahy dokážu regulovať a primárne kontrolovať stav zveri. Niečo si musíme priznať všetci. Neodborné poľovné zásahy skutočne narušili prirodzený priebeh života zvierat v našich lesoch, ale ďalšie takéto „hospodárenie“ určite nie je riešením.

Najčastejšou odpoveďou poľovníkov na opodstatnenosť svojho konania je premnoženie zveri – či už srnčej, jelenej alebo diviačej. Nehľadiac na to, kto je v tomto prípade skutočný vinník, človek zase len podporuje tento neprospešný stav veci. V zime zvieratá prikrmuje senom alebo rôznymi lesnými plodmi. Na prvý pohľad súcitné konanie smelo zakrýva ľudskú vypočítavosť. Nedostatok potravy v zimnom období je jednou z najdôležitejších spôsobov regulácie lesnej zveri. Jednoducho povedané, zima je skúškou pre zvieratá, v ktorej uspejú len tie najsilnejšie jedince. Nech sa nám zdá tento spôsob akokoľvek nehumánny, je súčasťou obrovskej spletitosti zákonov prírody a predovšetkým je jediný skutočne pravý.

Ďalším argumentom za svoje činy usmrcovania predátorov je napádanie ľudských obydlí, vkrádanie sa do kontajnerov, možná hrozba napadnutia človeka, strhnutie dobytka, či iné násilné vpády do ľudskej spoločnosti. Je pravdou, že možnosť stretnúť sa v lese s medveďom tu skutočne je, lenže sme to opäť práve my ľudia, ktorí svojou chamtivosťou čoraz viac narúšame prirodzené biotopy zvierat. Tie sa neuváženými zásahmi stále zmenšujú a zver tak už nemá prakticky kam ísť. K tomu im dopomáhajú tzv. vábničky, ktoré sú osadzované na okraji lesov v podobe zabitého dobytku, zver sa láka na odpadky, či zle skonštruované ploty a ohrady dávajú priestor pre divú zver, ktorá skúša šťastie aj pri ľudských obydliach. Je však jasné, že takýchto prípadov je veľmi málo. Na Slovensku prakticky neexistuje záznam za posledných sto rokov, ktorý by dokumentoval zabitie človeka vlkom. Od ovčiarskych psov, cez spevnené zábrany plotov, kvalitné zabezpečenie pozemkov by mali byť prioritou proti zásahom divých jedincov pri vstupe k ľudským obydliam. Človek sa preto dokáže zabezpečiť rôznymi spôsobmi. Pre lepšie vysvetlenie. V Európe žije v súčasnosti okolo 50 000 vlkov, čo je permanentne menej ako má Slovensko poľovníkov vo svojich združeniach. Nemusím opodstatňovať, že vlk je trofejná zver a predpokladám že každý z týchto lovcov u nás by chcel získať kontrolu minimálne nad jedným vlčím životom. Následky si viete predstaviť sami.

V súčasnosti je Slovenský poľovnícky zväz „záujmová“ organizácia s najväčším počtom členov na Slovensku, ktorí získavajú poľovné lístky na základe povrchných vedomostí a vo väčšine prípadov ide týmto ľuďom len o ekonomický prospech, či radosť zo zabíjania. V poľovníctve je zaužívaný trend záujmu o tzv. devízových strelcov. To sú strelci, ktorí si môžu zastreliť akékoľvek zviera, ak si za to zaplatia. Samozrejme okrem členov poľovníckych združení, medzi ktorými sa nachádzajú majetnejší podnikatelia, či poslanci a vládni predstavitelia, sa k týmto vrahom zo záľuby pripájajú čoraz viac aj slávne osobnosti.

Zisky zo zabíjania zvierat nie sú nikdy ani zďaleka také vysoké ako škody napáchané na prírode a tak z ekonomického hľadiska na poľovníctvo doplácame úplne všetci.

Keďže nežijeme v dobe ľadovej, a nie sme ani jaskynní ľudia prinútení k lovu, môžeme dospieť k názoru, že poľovníctvo nie je z ľudského hľadiska nič iné ako len potupné hierarchizovanie ľudskej osobnosti nad všetko živé, vzbudzujúce tak klam a životný omyl, že jedine človek je pánom všetkého života na Zemi. Rovnako možno povedať, že v psychike človeka nemá miesto „poľovný pud“, ktorým svoje konanie ospravedlňujú mnohí poľovníci, dalo by sa to skôr nazvať chorobnou vášňou. Takže ak nabudúce pri prechádzke lesom začujete v diaľke výstrel, netrápte sa utekajúcim srncom, alebo vlkom, ale pomyslite na toho bezbranného tvora, ktorý sa s puškou v ruke prediera húštinami dokazujúc si svoju slabosť a ľudskú hlúposť. Ale pozor, v takom to prípade môžete prísť o život aj vy!

m.o. (čast informacii cerpana z neautorizovaneho clanku casopisu Diego zima/1994)
Občianske združenie Zelený kameň