V minulosti, keď boli ľudia závislí na svojom miestnom regióne, ktorý im umožňoval uspokojovať svoje vlastné základné potreby, bola ich ochrana synonymom sebaobrany. Potreba protestovať a chrániť - nie v mene toho či onoho "izmu", ale kôli zachovaniu cenných miestnych ekosystémov - sa dnes objavuje ako základná individuálna a komunitná nutnosť. Boj za "záchranu Zeme" sa začína doma, tam, kde sa všetci môžu účastniť miestnej sociálnej a ekologickej rekonštrukcie. Keďže presahuje ideológiu, tento boj môže potenciálne zjednotiť mladých aj starých, ženy aj mužov, čiernych aj bielych. Ide o spájanie komunitného uvedomenia so sebaurčením.Snahy predmestí zachrániť miestne parky a boj pôvodných národov Sarawaku za záchranu lesov sú oboje snahami miestnych obyvateľov presadiť správu nad vlastným prostredím.
Sebaobrana sa v našej európskej demokratickej tradícii považuje za základné právo jednotlivca. V situácii, keď sú ľudia úzko závislí na rovnakom lese sa ekoobrana stáva sebaobranou. Bez lesov a príbuzných, na ktorých sú závislí, sú pôvodní obyvatelia individuálne bezbranní. Práve preto "domorodci" ozbrojení šípmi či kopijami bránia svoje územie i za cenu vlastného života. Európania sú naopak nebojovní, ako muchy v pavučine - paralyzovaní malí individualisti uväznení v malých tehlových škatuliach cítiaci bezmocnosť chrániť životné prostredie okolo nás pred ničením.
Zmena môže nastať len vtedy, keď sa miestni ľudia spoja, aby bránili svoje životné prostredie pred excesmi korporatívnej nenásitnosti.
V megalopolise, kde teraz žije väčšina ľudí, je však populácia už dávno vytrhnutá z pôvodných území svojích predkov: obyvatelia miest už ani nepomyslia na angažovanie sa v zdĺhavých oblastných kampaniach proti okupácii pôdy armádou. Moderní obyvatelia miest sa cítia byť šťastní, keď majú vlastný dom alebo živnosť, a nemusia sa už spoliehať na dôvernú znalosť terénu pre kolektívnu sebaobranu - stratili impozantnú schopnosť, dokonca aj v dobe vojenských satelitov a rakiet zasahujúcich objekty na základe ich teploty.
Mestskí obyvatelia vytrhnutí z vlastnej pôvodnej pôdy a príliš často ľahostajní k ekológii okolitej krajiny sa môžu stať bezmocnými obeťami vojenskej agresie. Krčiac sa ako potkany v pivniciach a staniciach metra je ich jedinou spásou "pozornosť médii" a pomoc z vonku. Kedysi, keď mestá boli nezávislé (pred vznikom národného štátu), sa mesto bránilo ako mesto, definované vlastnými obrannými hradbami. Jeho obyvatelia intímne poznali ekológiu a vidiecke spôsoby života v okolitej krajine a vidiečania poznali videli v meste svoju ochranu pred vojenskými dobrodruhmi, zlými kráľmi a podobnými ničomníkmi. Ale dnes sú múry stredovekého mesta Dubrovník, už len kopou zbytočného starého kameňa obklopeného etnickým násilím, ktoré dnes pustoší balkánske národné štáty.
Zbrojárske šialenstvo
Moderná armáda je schopná v plnej sile zahájiť útok životnému prostrediu kedykoľvek si to zaumieni. Už sa nemusí obmedzovať na boj s inými armádami, či masakrovať civilistov: môže zničiť organickú či neorganickú infraštruktúru celého regiónu a zanechať za sebou miestnych obyvateľov (spoločne s rastlinami a zvieratami) ako bezmocné obete podobajúce sa zvieratám uväzneným v ropných škvrnách. Najznámejším príkladom bol Saddám Hussajn, muž dohnaný do šialenstva skazeným vplyvom takmer absolútnej vojenskej moci, ktorý sa snažil zničiť ekológiu Kuvajtskej púšte tým, že vyhodil do vzduchu ropné veže.
Americká armáda sa pomocou chemickej defoliácie rozsiahlych pásiem lesa pokúšala zničiť ekológiu biologických regiónov, len aby dosiahla vojenské víťazstvo v južnom Vietname. Išlo o nebývalý pokus defoliovať a jedmi otráviť celý lesný ekosystém. Defoliácia rozľahlej plochy vietnamských lesov znamenala pre megalomanskú americkú vládu niečo ako selektívne odstránenie buriny - malého kúta komunistickej žihľavy v špajze. Potom ako si americká armáda uvedomila, že dlhodobé následky vojenskej kampane na cudzom území majú ďaleko od spoľahlivosti, začala investovať do zbraní hromadného ničenia, ktoré by počas jedného rozhodujúceho útoku nezničili len "ľudí", ale aj životné prostredie pre budúce generácie.
Kapitalistické šialenstvo
Takéto prípady pri tom znejú triviálne v porovnaní s rutinnou a neustálou deštrukciou prírody v štátom sponzorovanom kapitalizme. V niektorých lesoch Juhovýchodnej Ázie pracujú drevorúbači 24 hodín denne, pričom v noci si svietia obrovskými reflektormi. Preto, keď vojenská ruka štátnokapitalistického poriadku neničí regionálnu ekológiu, antisociálna ekonomická "profit za každú cenu" ruka kapitalizmu to robí za ňu, len trochu pomalšie.
Ekoobrana sa líši od vojenského útoku a obrany: jej pôsobenie je v zásade nenásilné a prevenčné. Ekoobrana regiónu vyžaduje pokojné, regeneratívne a konštrukčné aktivity, ktorých cieľom je obrana krásy a prirodzenej ekológie susedstva a bioregiónu. Tieto aktivity zahŕňajú vytvorenie miestnych bánk so semenami rastlín, ktoré slúžia k ochrane zriedkavých a ohrozených druhov, regeneráciu pôvodných buší a ďalšie pôvodné vľúdne postupy. Ekoobranu praktizujú lokálne systémy výmeny schopností, zelené ekologické aliancie a množstvo ekologických organizácií.
V určitom bode sa ale sila stretne so silou: štát nikdy neváha použiť políciu a armádu, aby presadil svoju vôľu proti túžbam vzbúrených ľudí. Ekoobrana zahŕňa útočenie na štátny/kapitalistický systém zvnútra i zvonku. I keď sú to robotníci, kto konštruuje buldozéry a vojenskú mašinériu, my i oni máme z následnej škody ten najmenší zisk. Z pohľadu kapitalizmu sú pracujúci tým najslabším elementom v reťazci vojenského priemyselného komplexu. Zelení, pracujúci a zelení pracujúci sa musia spojiť a účinne brániť ekológiu ( a nakoniec aj ekonomiku) regiónov, v ktorých pracujú a žijú. Ekoanarchisti v tomto prípade čelia jednej urgentnej úlohe - presvedčiť našich pracujúcich druhov a družky o tom, že ochrana životného prostredia je v ich a našom najlepšom záujme. Dobrým príkladom je organizačná a vzdelávacia kampaň IWW a Earth First! medzi robotníkmi v drevárskom priemysle v severnej Kalifornii.
Niektoré ekoútočné akcie organizácií ako Greenpeace - hlavne tie, ktoré si vyžadovali odvážne, nedeštruktívne šikovné kúsky - sa ukázali ako zvlášť účinné pri víťazstvách a premenách myslenia veľkých komunít zeleným smerom. To môže byť z časti kôli faktu, že skutočnými cieľmi akcií Greenpeace sú masmediá, nie lovci veľrýb na susednej lodi. Pred storočím by bolo hašterenie sa medzi dvoma loďami na mori predmentom historiek opitých námorníkov. Dnes si ale všetci v pohodlí vlastnej obývačky užívajú živú drámu na mori. Média sú vlastne cirkusom a nedokážu odolať modernému príbehu o "pirátoch", nenásilné šikovné ekoútočné kúsky Greenpeace sú rovnakými globálnymi mediálnymi kúskami ako bolo ničenie Kuvajtskej púšte vo vojne v Perzskom zálive a stroskotanie Exxon Valdezu na Aljaške.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára