Útulok zvierat v Michalovciach

Občianske združenie Centrum osvety chovateľov spoločenských zvierat sa už dlhšiu dobu snaží vybudovať útulok pre týrané a opustené zvieratá v Michalovciach. Keďže útulok v Michalovciach zatiaľ nie je, zvieratká sú umiestnené v domácich opaterách u dobrovoľníkov.
Takto sa pomaly začínajú rozvíjať aktivity priamej záchrany zvierat, no na skutočný prechodný domov pre zvieratká z ulice sa ešte len čaká.

Centrum osvety chovateľov spoločenských zvierat je neziskové, nepolitické a nenáboženské občianske združenie. Vzniklo, aby pomohlo zvieratkám, v núdzi a pomohlo im nájsť adoptívne rodiny, ktoré im vynahradia všetko zlé čo museli prežiť. Hlavným cieľom je postaviť v meste Michalovce útulok, kde budú tieto zvieratká dočasne umiestnené kým sa im nenájde trvalý domov.

Prečo je karanténna stanica v Michalovciach nevyhnutná:

- zamedzuje rozšíreniu nákaz túlavými zvieratami, ktoré ohrozujú obyvateľstvo
- zvieratá na uliciach sú obeťami tyranov, ktorými sú až alarmujúco často práve deti, čo má na ich ďalší psychický vývin vážny vplyv, nehovoriac o etike
- túlavé zvieratá sú často príčinami dopravných nehôd s tragickými následkami
- chovatelia psov v prípade straty zvieraťa vedia, kde ho hľadať, v prípade ochorenia alebo smrti majiteľa sa jeho pes má kam umiestniť. Poplatky, ktoré chovatelia odvádzajú, budú použité v záujme zvierat
- zabezpečenie dôslednejšieho dodržiavania legislatívy na ochranu zvierat, v prípadoch ich týrania by tieto bolo po odňatí majiteľovi kam umiestniť. Bol by možný dôkladnejší postih nezodpovedných majiteľov
- spoľahlivá prevencia napadnutí a pohryzení ľudí túlavým psom (ide väčšinou o deti, ktoré sa pokúšajú o kontakt s neznámym zvieraťom)
- zvýšenie informovanosti o možnosti kastrácie psov
- na Slovensku funguje okolo 20 útulkov, každé väčšie mesto na Slovensku má útulok (Košice, Prešov, Bratislava, Ružomberok, Lučenec, Nové Zámky, Zvolen, Zlaté Moravce, Piešťany, Trnava, Bardejov,.....)

Ak sa rozhodnete pre finančnú pomoc, môžete svoje finančné príspevky posielať na účet : 0483746623/0900

Keďže v Michalovciach ani v blízkom okolí neexistuje ešte fungujúci útulok pre zvieratá ponúkané zvieratá sú umiestnené v domácnostiach dobrovoľníkov a ľudí ochotných pomôcť. Naše možnosti sú však veľmi obmedzené, preto uvítame akúkoľvek pomoc s dočasným umiestnením zvieratka nielen v Michalovciach.
Fungujeme najmä vďaka zanietenosti dobrovolníkov a príspevkov občanov. Preto všetkým, ktorí nám pomáhaju ĎAKUJEME.

Viac informácií získate na adrese: www.utulokmi.sk

Ľahká stopa

Ľudský druh vybudoval veľké mestá, transplantoval srdcia a letel na mesiac. Dnes však musíme dokázať niečo, čo sa svojou dôležitosťou vyrovná najväčším hodnotám evolúcie ľudského druhu – dokázať, že vieme žiť jednoducho, spravodlivo a pokojne na tejto planéte. Erica Sherwood a Jim Merkel, pár ľudí, ktorí sa snažia žiť s čo najmenšou ekologickou stopou a v súlade so spravodlivým rozdelením zdrojov planéty Zem – tak, aby bolo možné potreby každého z nich uspokojiť na ploche jedného akra. V nasledujúcom rozhovore priblížia čo ich k tomu viedlo a ako uskutočňujú svoje ideály.

Erica: Jedna vec, ktorú mám na „ekologickej stope“ rada je, že je to jednoduché číslo. Nehovorí: „Musí žiť na jednom akre!“. Nehovorí: „Daj výpoveď z práce a odíď žiť do hôr!“. Je to iba číslo, ale pomáha nám vidieť dopad nášho spôsobu života. Keď sa číslo zmení z abstraktnej predstavy na niečo čo sa nás bytostne dotýka, motivácia pre skutočnú zmenu rastie. Z ekologickej stopy som sa naučila, aké je ľahké získať falošný pocit, že žijete trvalo udržateľne. Môžete kupovať iba „zelené „ produkty a svedomito triediť odpad z domácnosti a napriek tomu nemusíte žiť trvalo udržateľne. Ekologická stopa dáva jasnejší obraz o tom, čo je dôležité. Triedenie a recyklácia odpadu má napríklad oveľa menší efekt v porovnaní s rozhodnutím nejazdiť do práce autom, ale na bicykli. Realitou súčasného sveta je, že ak chceme zachovať život na Zemi, musíme vykonať množstvo zmien v našom spôsobe života. Vedomosti ako žiť jednoduchšie musia byť prístupné širokej verejnosti.

Jim: Výraz „trvalá udržateľnosť“ sa stáva v súčasnosti čoraz častejšie používaný, ale koľko ľudí vie, či ich život alebo práca sú trvalo udržateľnými? Roky som hľadal nástroj, ktorý by pomohol určiť mieru trvalej udržateľnosti a ekologická stopa je tým najlepším, čo som našiel. Stretol som tisíce ľudí, ktorí prejavovali starosť o Zem, ale iba málo z nich žili tak, aby vystačili z jedným akrom Zeme. Dúfam, že za 5 rokov budem môcť povedať, že poznám tisíce ľudí snažiacich sa žiť podľa princípu „múdreho akru“. Erika a ja sa snažíme o dosiahnutie života na jednom akre päť rokov. Zdieľame spoločné obydlie postavené z balíkov slamy, ktoré sme postavili za 1600 dolárov. Veľmi zriedkavo?spotrebúvame???? fosílne palivá jeme organické, regionálne, vegánske jedlo a všetok náš osobný majetok sa pohodlne zmestí do malého nákladného vozidla. Stále však spotrebovávame tri až štyri krát viac, ako je našim cieľom. Veľkou oporou mi je, keď si pripomeniem okolo desať percent ľudí z celosvetovej populácie, ktorí žijú na „múdrom akre“. Niektorí z nich žijú v chudobe, ale časť z nich žije skutočne krásny život.
Keď som žil v Kerale v južnej Indii, presvedčil som sa, že je možné dosiahnuť vysokú kvalitu života s veľmi malou ekologickou stopou. Napriek tomu som sa niekedy pristihol pri myšlienke, že chcieť uskutočniť niečo podobné v našich podmienkach je naivné. Potom som si však položil otázku: „Keby sa všetky ľudské rodiny rozhodli mať v priemere jedno dieža, koľko ľudí bude na Zemi o sto rokov?“. Jedena miliarda ľudí. To by znamenalo, že namiesto súčasných 6 miliárd ľudí, z ktorých každému musí stačiť pre uspokojenie svojich potrieb jeden aker, by sme mali miliardu ľudí, z ktorých by každý mohol žiť na šiestich akroch. Alebo tri miliardy ľudí s trojakrovou ekologickou stopou. Prvou fázou by teda malo byť redukovanie ekologickej stopy bohatých národov, zatiaľ čo chudobné národy budú zväčšovať svoju ekologickú stopu. To je jediné možné spravodlivé vyrovnanie nášho dopadu na Zem.

Erica: Pri uskutočňovaní takéhoto spôsobu života som sa mnohému musela naučiť. Keď človek prevezme priamu zodpovednosť za dopady svojho života, prebehnú u neho aj silné duchovné zmeny. Nikdy by som si nemyslela, že stavba domu, vykopanie vlastnej pivnice alebo skonštruovanie kompostovacieho kúta, môže človeku priniesť taký pocit vnútorného naplnenia a životnej zmysluplnosti. Keď človek potom v tom dome býva a naplní pivnicu vlastnoručne vypestovanou úrodou zemiakov, pochopí mnoho súvislostí v jeho živote. Ľudia sa pýtajú, či necítim ako obmedzenie to, že žijem s takým malým príjmom. Skutočnosť je však úplne iná – cítim sa voľnejšie a slobodnejšie.

Jim: PO rozhodnutí snažiť sa žiť s ekologickou stopou jedného akru, bolo pre nás prvoradé presťahovať sa do domu postaveného z balíkov slamy, dokonale tepelne izolovaného. Po započítaní všetkej slamy, dreva, kovu, skla a umelej hmoty použitej pri stavbe nášho domu, nám vyšlo, že ekologická stopa nášho domčeku je 5krát menšia ako u štandardného amerického obydlia. Hrubé steny z balíkov slamy nám umožnili o polovicu znížiť našu minuloročnú spotrebu dreva na kúrenie.

Erica: Teraz sa viac venujeme ekologickej stope našich potravín. To je po dreve, druhá najdôležitešia pložka. Jedným z našich najbližších projektov je vypočítať ekologickú stopu potravín od lokálnych pestovateľov a potravín z našich vlastných záhrad. Aby sme sa ubezpečili, že nespúšťame z napĺňania našich divokých ideí, pozorujeme, či veci, ktoré robíme redukujú našu ekologickú stopu, šetria peniaze a čas. A samozrejme dbáme na to, aby to všetko bolo zábavné a radostné. Keď to nie je radostná a zábavné, nie je to trvalo udržateľné.
Jim: Nesnažíme sa všetkých ľudí presvedčovať, aby žili rovnako, ako my. Erica aj a, sme začínali uskutočňovať myšlienku „jednoduchého života“, aj vtedy keď sme ešte bývali v meste a darilo sa nám to celkom dobre. Nestarám sa o to kde ľudia žijú, či používajú moderné technológie, „ekotechnológie“, alebo žijú bez používania technológií. Zajíma ma ich ekologická stopa. Rozdielnosť, tvorivosť a radosť hrajú kľúčovú rolu. Keď sa 100 ľudí rozhodne žiť s jednoakrovou ekologickou stopou, dostanete 100 rozdielnych spôsobov života.
Dokážete si spomenúť na pocit, keď ste sa zaľúbili? Spomeňte si na vašu ochotu urobiť čokoľvek, len aby ste mohli byť s milovanou osobou. Možno keď sa znovu zaľúbime do našej Zeme, dokážeme vykonať potrebné zmeny nevyhnutné na zachovanie života na tejto krásnej planéte.

Erica Sherwood a Jim Mekel trávia v súčasnosti väčšinu času na svojich bicykloch – uskutočňujúc „Cyklo-turné za udržateľnú budúcnosť“. Keď nebicyklujú, žijú v domčeku v Slocan Valley, v Britskej Kolumbii. Viac informácií o tom, ako upraviť svoju ekologickú stopu síkate na adrese:
Global Living project, GR4 C17 RR1 Winlaw, BC, Canda VOG 2JO. Web: www.netidea.com/ jmerkel/

Paul Watson: Politika zániku

Čas zániku

V súčasnosti sa nachádzame v dobe masového zániku. Zánik druhov je palivo podporujúce rastúci pokrok civilizácie. Človek je odlúčený od reality tohto zániku druhov. Odcudzený od prírodného sveta, vedený antropocentrickým postojom. Človek je nevšímavý a nevnímajúci tento každodenný biologický holokaust. Je to jasná realita. Za našej generácie postihne zánik viac živočíšnych a rastlinných druhov, ako za posledných dvesto miliónov rokov. Naša generácia, ľudia narodení medzi rokmi 1930 až 2010, je svedkom vyhubenia tretiny až polovice všetkých foriem života, z ktorých je každá výsledkom dvoch miliárd rokov vývoja.

Civilizácia ako vlak rútiaci sa proti múru

Ľudstvo na Zem útočí v globálnom meradle. Biotopy, oblasti prírodného prostredia, od tropických a miernych dažďových pralesov až po korálové útesy a ústia riek v moriach, sú masakrované. Deštrukcia pralesov bude mať za následok odstránenie 20% všetkých rastlinných druhov na Zemi v najbližších päťdesiatich rokoch. Pretože ale pralesy tvoria základ celého biotického spoločenstva, bude to mať exponenciálne vyšší vplyv na zánik živočíšnych druhov – možno až desaťkrát viac živočíchov na jednu vyhubenú rastlinu. Ako odchádzajúci vlas sa civilizácia rúti po koľajach vlastnej výroby oproti múru zániku. Ľudskí pasažieri usadení pevne v sedadlách sa smejú, zabávajú, rozhodnutí nepozrieť sa z okna. Environmentalisti sú jedni z mála, ktorí pritláčajú svoje tváre na sklo a referujú ostatným o miznutí zvierat a rastlín, ktoré vidia. Environmentálni aktivisti sú ale ešte zriedkavejší a snažia sa rozčúlene a zúfalo o odpojenie stroja chamtivosti vedeného s ničivou zaslepenosťou.

Krátke spomienky

Civilizovaní ľudia pochodujú desaťtisíc rokov po zemi a nechávajú za sebou stopu púšte. Pretože máme krátku pamäť, zabudli sa na zázrak a nádheru panenskej prírody. Mali by sme zhodnotiť naše dejiny a poučiť sa z nich. Napríklad – ste si vedomí, že pred dvoma tisícami rokov bolo pobrežie Severne Afriky pokryté pralesom ? Feníčania a Kartágijci stavali svoje mocné lode práve z pevného dreva z tejto oblasti. Rím bol významným vývozcom dreva do Európy. Chrámy v Jeruzaleme boli postavené z obrovských klád cédra, obraz ktorého zdobí vlajku Libanonu. Ježiš Kristus nežil v púšti, ale bol mužom lesa. Sumeri boli preslávení klčovaním lesov pre poľnohospodárstvo. Ale zničenie pobrežných lesov zastavilo postup dažďov do vnútrozemia. Bez dažďa stromy zomreli a zrodila sa mocná Sahara, splodená človekom a postupujúca na juh rýchlosťou desať míľ za rok. To isté sa dnes odohráva v Brazílii. Zničenie pobrežných porastov a premena Amazónie na púšť – to je to isté. Nepoučili sme sa. Zabudli sme. Taktiež sme zabudli ako kedysi žil mrož pozdĺž pobrežia Nového Škótska, ako sa šesť miliónov bizónov páslo na prériách Severnej Ameriky. Sto rokov pred tým sa biely medveď potuloval v lesoch Nového Škótska a v kanadských prímorských provinciách. Teraz je nazývaný polárnym medveďom, pretože to je už jeho posledné stanovisko.

Zánik je ťažké uznať

Navždy odišiel európsky slon, lev a tiger. Labradorská kačka ani obrovský auk už nikdy neprispejú ku kráse našej zeme. Stratená v čase je atlantická šedá veľryba, biskajská hnedá veľryba a morská krava. Naše deti sa nikdy nezahľadia na kalifornského kondora v divočine alebo na paloského modrého motýľa ako lieta z kvetu na kvet. Zánik je ťažko celkom uznať. Čo bolo, už nie je a už nikdy nebude. To by predstavovalo druhé stvorenie a miliardy rokov znovutvorenia. Je to strata miliárd rokov vývoja. Je to zničenie krásy, vymazanie pravdy, odstránenie jedinečnosti, zjazvenie posvätnej tkaniny života. Byť zodpovedný za zánik je dopustiť sa rúhania proti božskosti. To je najväčší zo všetkých zločinov, väčšie zlo než vražda, hroznejšie než genocída, obludnejšie ako najväčšia z perverzít ľudskej mysle.

Hodnota života

Jeden novinár v Kalifornii mi povedal: „Všetky Sekvoje v Kalifornii sú menej ako jeden ľudský život.“ Je to neuveriteľná povýšenosť. Právo druhu, ktoréhokoľvek druhu, má takú istú prioritu, ako právo hociktorého iného druhu. Toto je základný ekologický zákon. Každý jeden z tridsiatich miliónov druhov utvára pôvab našej krásnej planéty a má tiež podiel na pokračovaní bytia, z ktorého sme my iba časť. Planéta Zem – ten božský celok, nás vytvoril z úrodnosti svojho posvätného lona.

Na potápajúcej lodi hrá veselá kapela

Ako námorný kapitán by som prirovnal celistvosť biosféry k trupu lode. Každý druh je ako jeden nit držiaci loď po kope. Ak by som vošiel do mojej strojovne a našiel by som tam strojníkov zamestnaných vyberaním nitov z trupu, bol by som rozrušený a prirodzene by som sa pýtal, čo to robia. Ak by mi povedali, že zistili, ako možno zarobiť doláre z každého nitu, mal by som tri možnosti. Mohol by som to ignorovať. Mohol by som sa spýtať, aká časť zisku pripadne mne. Ale mohol by som ich aj nakopať do zadku a vyhodiť ich von zo strojovne. Keby som bol zodpovedný kapitán, urobil by som to posledné. Keby som to neurobil, mohla by prísť silná búrka, cez diera spôsobené chýbajúcimi nitmi by začala do lode prúdiť voda a krátko na to by som mohol aj s posádkou zmiznúť vo vlnách. A to je stav dnešného sveta. Politickí vodcovia stojaci za kormidlami národných štátov, ignorujú odstraňovačov nitov, alebo to sami robia pre zisk. S vyberačmi nitov vo vedení nie sme ďaleko od kolapsu biologickej integrity našej Zeme. Keď začne zúriť búrka smrti, bude to cena za pokrok – ekologický kolaps, smrť prírody aj s bezcitnými divákmi masívneho ľudského ničenia. Čo z toho vyplýva pre nás, drahý čitateľ? Rozmysli si, či hodláš zostať na sedadle a zabúdať na blížiace sa zničenie? Alebo mať tvár pritlačenú na okno a strážiť zúriaci kosák pokroku? Alebo ťa zamestnáva hádzanie kotiev, obetujúc pri tom materiálne potešenie civilizácie, riskujúc všetko, aby tvoja planéta a tvoje deti žili? Toto je jedinečnosť výberu našej generácie. Budúce generácie už nebudú mať príležitosť a predošlé nemali toto videnie ani poznanie. Je to na nás – na tebe a na mne.

Kapitán Paul Watson, Sea Shepherd

Kde hlásiť týranie zvierat.

Čo robiť ak vidíte týranie zvierat? Ak viete o zlých podmienkach, v ktorých sú zvieratá chované? Čo robiť?

Podľa Zákona na ochranu zvierat, na Slovensku už tri roky existujú kompetentné osoby, povinné zakročiť v prípade týrania zvierat – konkrétne v prípade porušenia zákona. Sú to Inšpektori ochrany zvierat (teda nie policajti) – pracovníci štátnej správy, menovaní vo všetkých okresoch na Slovensku. Ich kompetencie upravuje § 32 zákona na ochranu zvierat. Ide o Okresné úrady, pozor, konkrétne o odbory štátnej veterinárnej starostlivosti, ktoré reagujú na podnety občanov a aj sami realizujú programy ochrany zvierat. Inšpektormi sú štátni veterinárni lekári, vyškolení pre tento druh práce, povinní zasiahnuť v prípade potreby.

Mnohokrát sa stretávame s neochotou a nevôľou prípadmi sa zaoberať, čo je však individuálne a záleží od osobnosti jednotlivého inšpektora. V každom prípade, zákon prípady týrania riešiť prikazuje, vyhováranie a argumentovanie nepomáha. V prípade nespokojnosti možno podať sťažnosť na Krajský úrad – vyšší orgán štátnej správy, ktorý danú vec posúdi.

Ako ohlásiť týranie? Najlepšie písomne. Telefonické podanie nemusí byť realizované a nemáte istotu, ani doklad. Ak je vec súrna, jednoducho podanie odneste osobne na úrad, na podateľní Vám dajú na Vašu kópiu pečiatku, alebo napíšu „prevzal“, dátum a podpis osoby.

Nemusia to byť žiadne veľké oficiality, podanie môže byť napísané aj rukou, na akomkoľvek papieri, ale nezabudnite uviesť:

1) od koho ide podanie – Vašu úplnú adresu

2) komu ho podávate – adresu úradu (príkl.: Okresný úrad – odbor štátnej veterinárnej starostlivosť, Pražská 5, Šamorín)

3) dátum podania v závere

4) VEC, kde napíšte a podškrtnite: Sťažnosť vo veci podozrenia zo spáchania priestupku podľa Z8kona č.115/95 o ochrane zvierat.

Následne v podaní uveďte čo najviac podrobností, adresu a meno páchateľa. V závere uveďte, že chcete byť vyrozumení.

Poznámky:

*kópiu si však vždy dobre odložte!

* ak list posielate poštou, pošlite ho vždy doporučene, nezabúdajte na presné PSČ

* ak chcete zostať v anonymite, požiadajte o to v podaní, podľa ústavy máte právo na ochranu osobných údajov

Kde nájsť adresy?

V každom telefónnom zozname hľadajte číslo Okresného úradu. Zavolajte spojovateľku a spýtajte sa jej na kontakt na odbor veterinárne starostlivosti, prípadne aj priamo na poštovú adresu. Zapíšte si vždy kým ste hovorili a robte si poznámky, neskôr sa Vám môžu zísť.

V každom prípade sa vždy najprv presvedčte, či je prípad naozaj vážny a snažte sa zistiť čo najviac podrobností. Ak potrebujete súrne poradiť, kontaktujte nás.

Čo je to globalizácia?

...Predstavte si, že bývate vo väčšom meste a do zamestnania dochádzate mestskou hromadnou dopravou. Vyjdete ráno z domu a pri ceste na zastávku miniete veľký supermarket, súčasť nejakého reťazca (Julius Meinl, Delvita a pod). Keď ho otvorili, zo zvedavosti ste tam s manželkou chodili v nedeľu nakupovať. Potom ale miestna konkurencia skrachovala, supermarket dvihol ceny, vám sa nechce platiť 20 korún za kilo zemiakov a musíte jazdiť na druhý koniec mesta do stále lacnejšieho diskontu. Bod prvý.

Prídete na zastávku a vidíte, že autobusy sú opäť o niečo staršie, hrdzavejšie, majú dlhšie intervaly a okolo prechádza veľké množstvo áut, na ktoré zo svojho platu nenašetríte ani vo sne, väčšina len s jedným človekom. Bod druhý.

Keď autobus prechádza okolo železničnej stanice, všimnete si, že mestom prechádza nejako neobvykle viac policajných hliadok. Pred vchodom do stanice sa povaľuje niekoľko bezdomovcov a ľudí, o ktorých si myslíte, že sú narkomani. Poviete si, že policajtov predsa len k niečomu potrebujete, ale potom si spomeniete, ako práve oni pred mesiacom na súdny príkaz násilne vysťahovali vo vedľajšej ulici jednu rodinu, ktorá už nemala na nájom. Čo ak tí bezdomovci na stanici sú ale moji bývalí susedia? Pri myšlienkach na to, že by ste sa aj vy so svojou rodinou mohli ocitnúť na ulici alebo v magistrátom pridelenom holobyte, vás zamrazí. Počuli ste, že za mestom sa už začali stavať a nemajú ísť do nich iba cigáni. Bod tretí.

Na križovatke, kde stojíte v zápche asi desať minút, si všimnete bágry a miešačky na beton – stavia sa tu nájazd pre novú diaľnicu, spájajúcu vaše mesto s hlavným mestom. Prečo zase nová diaľnica, opýtate sa samého seba, vaša desať rokov stará škodovka už skoro vôbec nejazdí a jedno euro za liter benzínu... V sobotu sa síce vyberiete na záhradku, ale po okresných cestách sa už skoro vôbec nedá jazdiť, tak silno sú rozbité. Radi by ste cestovali autobusom, ale do vašej obce cez víkendy žiadny nejazdí. Bod štvrtý.

Blížite sa k práci a už ste v myšlienkach na svojom pracovnom mieste. Spomeniete si, že ste bez nároku na zvýšenie platu museli za posledný rok podstatne zvýšiť produktivitu, spomeniete si, že manažér z ekonomického úseku, ktorý berie päť krát väčší plat ako vy, po vás bude chcieť „dobrovoľné“ presčasy, aby ste si sami upratali pracovisko, i keď to nie je vaša práca a zajtra alebo pozajtra vám povie, že z vašej partie musí odísť ďalší človek a zbytok z vás zastane jeho prácu. Bod piaty.

Predstavíte si, ako ťažko sa vám bude hovoriť s prepusteným kolegom, starým kamarátom okolo päťdesiatky, ktorý prakticky nemá žiadnu nádej nájsť si novú prácu. Nikdy by ste sa mu to neodvážili povedať, ale v kútiku svojej duše ste rád, že nieste na jeho mieste. Bod šiesty.

Prídete k továrni a na pravo od cesty uvidíte už šesť rokov staré zavreté dielne. Pracovala v nich aj vaša žena. Keď ju vyhodili, pol roka márne zháňala prácu a nakoniec musela vziať miesto upratovačky v kanceláriách pre vašich nadriadených. Poviete si, aká škoda, podnik kedysi vyvážal do celého sveta a potom ho zatvorili. Bod siedmy.

Podobne postihnutých ľudí bolo v továrne asi päť tisíca zďaleka nie každý z nich si našiel novú prácu, spomeniete si. Vraveli nám, že nás budú extrémisti strašiť nezamestnanosťou a už je to tu...

Blížite sa k bráne podniku, pripravíte si kartu do píchačiek a zaplašíte podobné myšlienky. Ani ste si poriadne neuvedomili, ale cestou do práce ste práve videli alebo mysleli na sedem jasných prejavov toho, čomu sa dnes hovorí „globalizácia“ a čo sa dotýka priamo našich každodenných životov...

Úryvok z brožúrky vydanej FSA – Globalizácia – kritický pohľad.

Hľadáme domov pre opustené zvieratá!

milí priatelia,
dovoľujeme si Vás osloviť pri hľadaní pomoci pre nechcené zvieratá. Od včera je u nás fenka mopslíka, ktorá bola vyhodená v dedine Tulčík. Fenka má hygienické návyky, určite bolo o ňu dobre postarané, lebo je veľmi socializovaná a pravdepodobne bývala v byte. Fenu však vyhodili buď preto, že je háravá, alebo môže byť aj nakrytá.
Fenka bude hneď po háraní vysterilizovaná (nedá sa to skôr). Je odčervená.
Má výbornú povahu, je vďačná za každé pohladenie, počúva na jednoduché povely (ku mne, sadni, ostaň) a určite bude pre niekoho výborným spoločníkom.
Je možnosť ju vidieť "naživo" alebo poslať fotografie. Hľadáme pre ňu dočasný ale aj trvalý domov. Pri dočasnom domove zabezpečíme všetky potrebné veci ako krmivo, misky, vodidlo,...Nájde sa niekto kto nám pomôže???

Kontakt:

• http://www.slobodazvierat-po.sk

Je potrebné oživiť lokálne ekonomiky.

Vyvážiť obchod

Potreba prehodnotiť globálny obchodný systém je nesporná. Medzinárodný obchod už však nemôže byť prioritou – naopak, je potrebné preferovať lokálne a regionálne obchodovanie medzi malými a strednými podnikateľmi a zvyšovať mieru lokálnej sebestačnosti.

Aj keď istá úroveň medzinárodného obchodu je nevyhnutná a dokonca žiaduca, kľúčom k uspokojovaniu základných potrieb ľudí sú udržateľné ekonomiky a komunity s vysokou mierou sebestačnosti. Neoliberálna ideológia ich však v súčasnej dobe oslabuje a ohrozuje. Neopodstatnený dôraz na medzinárodný obchod sa stal príčinou nerovnováhy medzi lokálnou a medzinárodnou ekonomikou, a to na úkor lokálnej. Pre menšie miestne podniky je za dnešných podmienok úplne nemožné konkurovať nadnárodným spoločnostiam. Jasným príkladom môže byť prenikanie veľkých obchodných reťazcov na domáci trh. Tieto reťazce veľmi rýchlo likvidujú nielen miestnych obchodníkov, ale i lokálnych dodávateľov. Pohlcovaním malých subjektov veľkými v rámci štátov i v medzinárodnom meradle preto dochádza k ohrozeniu podmienok na akýkoľvek rozvoj udržateľných ekonomík.

Medzinárodný obchod okrem toho prináša aj veľkú spoločenskú záťaž a dopady na životné prostredie, čiastočne v dôsledku jeho existenčnej závislosti na diaľkovej doprave a neakceptovateľnej spotrebe palív a tiež aj v dôsledku ničenia životného prostredia, zneužívania ľudskej práce v rozvojových krajinách a znehodnocovania časti obchodovaného tovaru.

Posilniť miestne ekonomiky a komunity

Ľudia musia mať právo prostredníctvom demokraticky zvolených orgánov skvalitňovať ochranu životného prostredia, v ktorom žijú, podporovať malé a udržateľné ekonomické aktivity a kontrolovať vlastné prírodné zdroje. Ako sme uviedli vyššie, domáce ekonomiky musia mať možnosť rozhodnúť sa, do akej miery chcú ostať sebestačnými, vytvárať si svoje vlastné bohatstvo a pracovné miesta a zároveň si udržať možnosť obchodovania.

Komunity, včítane domorodých obyvateľov, roľníkov, bezzemkov a žien na Juhu, musia mať zákonom garantovanú rovnoprávnosť v otázke prístupu k poľnohospodárskej pôde, vode, osivám a ďalším výrobným zdrojom; musia mať tiež reálnu možnosť zúčastňovať sa na rozhodovaní o týchto zdrojoch. To predpokladá uznanie práv komunít (obcí) na rozhodovanie o ich tradičných zdrojoch, a to aj v oblastiach, ktorým predtým legislatíva nedávala žiadne právomoci. Verejnosť musí dostať svoj hlas v orgánoch, ktoré rozhodujú o dôležitých ekonomických otázkach (pozri časť o ekonomickej subsidiarite a demokracii).

To neznamená, že všetky rozhodnutia sa majú robiť na miestnej úrovni. Rozhodujúcim kritériom pre to, či sa daný problém bude riešiť na miestnej, národnej, regionálnej alebo medzinárodnej úrovni, musí byť charakter problémov. Uplatnením princípov ekonomickej subsidiarity a demokracie by sa zvýšil prínos miestnej úrovne, podporil rozvoj diverzifikovaných ekonomík a vytvoril obranný systém proti zneužívaniu moci na niektorej z úrovní.

Uprednostniť národné a lokálne zákony o životnom prostredí a zdraví

Štátne, bilaterálne a medzinárodné pravidlá obchodovania nesmú mať prednosť pred zákonmi určenými na ochranu rozvoja miestnych komunít, životného prostredia a verejného zdravia. Krajiny si musia ponechať možnosť chrániť roľníkov a vidiecke komunity, svoje potravinové zdroje a zásoby, právo kontrolovať investície a požadovať dôsledné označovanie dovážaného tovaru. Národné a miestne environmentálne zákony na ochranu zdravia a prostredia by mali mať jednoznačne prednosť pred medzinárodnými v prípade, že zabezpečujú prísnejší stupeň ochrany, a to bez ohľadu na to, či negatívne ovplyvňujú obchod. Všetky arbitrážne orgány (včítane tribunálu WTO rozhodujúceho dnes o obchodných sporoch) by mali automaticky potvrdzovať platnosť národných a miestnych zákonov a opatrení.

Netreba tiež zabudnúť na to, že niektoré politické opatrenia prijímané v jednej krajine môžu mať nezamýšľaný negatívny dopad na iné krajiny. Vlády by mali byť zo zákona povinné posúdiť možné negatívne dôsledky svojich plánovaných aktivít a programov na životné prostredie, zdravie a primeraný ekonomický blahobyt v ostatných krajinách, ktorých sa to môže týkať, a zohľadňovať tieto zistenia pri plánovaní a rozhodovaní.

Ukončiť podporu proexportného rozvoja

Proexportnú politiku treba zrušiť a zároveň zrušiť existujúce nástroje na podporu takejto politiky. Rast exportu totiž vedie k narastajúcej koncentrácii bohatstva a zdrojov v rukách elít a k marginalizácie a ochudobňovaniu väčšiny. Teória, ktorou sa odôvodňovalo presadzovanie rozvoja založeného na neustálom raste exportu, za dnešných podmienok už neplatí.

Článok je výňatkom zo štúdie "Smerom k udržateľným aktivitám" vydanej Priateľmi Zeme a Centrom pre podporu miestneho aktivizmu - CEPA. Viac informácií TU

Rodina, základ štátu?

„Rodina môže byť zdrojom najväčšieho uspokojenia alebo príčinou životných frustrácií či osobných tragédií. Záludnosť tohto problému spočíva v tom, že kríza rodiny býva jej členmi vnímaná ako individuálne zlyhanie, i keď príčiny môžu ležať mimo rodiny, v oblasti hospodárskych, sociálnych a politických podmienok a vzťahov.“

Tento úryvok z knihy Sociálna politika (M.Potuček) je do istej miery výstižný. Bohužiaľ už nešpecifikuje, akého charakteru by mohli byť príčiny, ktoré pochádzajú z „oblasti hospodárskych, sociálnych a politických podmienok a vzťahov.“
Predstavme si dnešnú rodinu: zamestnaní rodičia, jedno až dve deti. Obrázok každodenného života sa mení v závislosti na veku potomkov. Predpokladajme, že deti už chodia do školy, tým pádom sa môžu hrať v podstate celý deň niekde vonku. Ich úlohou teraz teda znamená predovšetkým užívať si detstvo a učiť sa sústredeniu v škole. Úloha otca je pomerne jasne vymedzená? Je ťažká doba, musí drieť v zamestnaní, občas sa vyskytne nejaká práca „bokom“...A čo matka? O jej úlohe vlastne nikto ani nepremýšľa, je to tak nejaké prirodzené...Zo zamestnania hneď na nákup, potom domov niečo uvariť. Zohnať deti: „kde zas môžu , do frasa, lietať.“ Zistí, či deti nemajú vypracovať nejaké domáce úlohy. Pokiaľ áno, zapojí všetky svoje sily, aby ich naozaj napísali. Na večer možno niečo zašije, vyžehlí, vyperie (podľa toho, čo je práve treba). Deti sa musia zase „hnať“ do postele. Matkin prístup je určite láskyplnejší, teda vhodnejší! V noci sa možno nepohodne s partnerom, pretože dneska proste nemá na sex náladu!
Tento vzorec nefunguje určite vo všetkých rodinách, pevných článkoch našej spoločnosti. Líši sa napríklad v prístupe matky ku svojim rodinným povinnostiam. Často sa to prejavuje tak, že matka má tak dobre zorganizovaný čas, že zvláda prácu, rodinu a nejaké iné aktivity. To potom niekedy znamená, že matka síce všetko „zvládne“, ale v hroznom z hone a bež času len tak pobudnúť s rodinou. Občas sa taktiež otec zapojuje do tzv. domácich prác. Tým pádom matke ubúda práca, ale neznamená to automaticky, že sa zmenil otcov prístup k úlohám v rodine. Chápe túto svoju aktivitu totiž ako pomoc žene, nie ako časť svojich povinností v rámci spoločnej domácnosti.
I keď sa mnoho ľudí dnes zasmeje v boji za práva žien alebo vyslovené potrebe rovných práv a povinností mužov a žien, skutočná rovnosť žien a mužov v rodine neexistujem. Táto nerovnosť nevzniká stereotypným životom rodiny, je v nej prítomná od začiatku. Už keď dvaja mladí ľudia založia spoločnú dvojčlennú domácnosť, chovajú sa podľa úloh, ktoré im spoločnosť predala. Žena podvedome preberá buď celú alebo väčšiu časť zodpovednosti za jedlo a čistotu domácnosti. Toto „prirodzené“ rozdelenie úloh sa len prehlbuje po narodení dieťaťa. Matka sa dostáva do úlohy prvého a zo začiatku takmer jediného človeka, ktorý sa stará o dieťa. Otec sa naopak utvrdzuje v úlohe živiteľa rodiny, hlavne vďaka odchodu partnerky na materskú dovolenku. I keď sa potom matka vracia do zamestnania, zabehnuté prístupy sa príliš nemenia.
Tento stereotypný pohľad na úlohy ohrozuje zdravé fungovanie rodiny. Žena najskôr prežíva (aspoň občas) pocity sklamania zo situácie, keď sa „musí o všetko starať sama“. Pritom muž zasa viac pociťuje stres zo straty zamestnania alebo prípadne z nezamestnanosti. Obaja partneri prežívajú svoje, ale uvedomujú si, že to „musia zvládnuť“. Sú tak vtlačení do úloh, ktoré im nemusia ani povahovo sedieť (žena môže byť ambicióznejšia ako muž, muž môže byť trpezlivejší než žena atď.) Sklamaní rodičia len ťažko vytvoria bezpečné zázemie pre svojich potomkov, ktorí vlastne toto sklamanie tak trochu „spôsobili.“ Nezriedka sa taktiež aj rodina v tejto fáze dostáva do izolácie, stráca bezdetných priateľov. V takejto situácii rodina zostáva sama vo svojej kríze bez akejkoľvek opory. V prípade, že rodina má zázemie v nejakej komunite, môže jej to situáciou výrazne uľahčiť. Obaja partneri tu nájdu pochopenie a radu, ktorá môže ukľudniť krízu, pretože nie je od človeka bezprostredne zainteresovaného v probléme. Ale pokiaľ riešenie krízy skončí u drobných úprav a uistením o vzájomnej láske, nemá príliš veľký význam. Potom je len otázkou času, kedy nastane problém rovnakej podstaty. Riešenia by priniesli premena úloh v rodine, ktoré by mali ľuďom vyhovovať, nie len byť „prirodzené“ a očakávané.
Samozrejme, že zmena nespočíva v zbúraní jedného spoločenskej „dogmy“ a v nahradení ďalším. Iste môžu existovať ženy, ktoré budú chcieť venovať svoj život rodine. Ale i v tomto prípade by si mali byť vedomé svojej hodnoty, ktorá sa týmto rozhodnutím nijak nezmenší. Jedná sa o možnosť zvoliť si úlohu, ktorá človeku „sadne“. Ženy si musia uvedomiť, že toto nie je len teória, ktorá sa pekne počúva. Záleží len na nich/nás, ako túto situáciu zmeníme, ako sa oslobodíme od stereotypov a očakávaní spoločnosti.