„Rodina môže byť zdrojom najväčšieho uspokojenia alebo príčinou životných frustrácií či osobných tragédií. Záludnosť tohto problému spočíva v tom, že kríza rodiny býva jej členmi vnímaná ako individuálne zlyhanie, i keď príčiny môžu ležať mimo rodiny, v oblasti hospodárskych, sociálnych a politických podmienok a vzťahov.“
Tento úryvok z knihy Sociálna politika (M.Potuček) je do istej miery výstižný. Bohužiaľ už nešpecifikuje, akého charakteru by mohli byť príčiny, ktoré pochádzajú z „oblasti hospodárskych, sociálnych a politických podmienok a vzťahov.“
Predstavme si dnešnú rodinu: zamestnaní rodičia, jedno až dve deti. Obrázok každodenného života sa mení v závislosti na veku potomkov. Predpokladajme, že deti už chodia do školy, tým pádom sa môžu hrať v podstate celý deň niekde vonku. Ich úlohou teraz teda znamená predovšetkým užívať si detstvo a učiť sa sústredeniu v škole. Úloha otca je pomerne jasne vymedzená? Je ťažká doba, musí drieť v zamestnaní, občas sa vyskytne nejaká práca „bokom“...A čo matka? O jej úlohe vlastne nikto ani nepremýšľa, je to tak nejaké prirodzené...Zo zamestnania hneď na nákup, potom domov niečo uvariť. Zohnať deti: „kde zas môžu , do frasa, lietať.“ Zistí, či deti nemajú vypracovať nejaké domáce úlohy. Pokiaľ áno, zapojí všetky svoje sily, aby ich naozaj napísali. Na večer možno niečo zašije, vyžehlí, vyperie (podľa toho, čo je práve treba). Deti sa musia zase „hnať“ do postele. Matkin prístup je určite láskyplnejší, teda vhodnejší! V noci sa možno nepohodne s partnerom, pretože dneska proste nemá na sex náladu!
Tento vzorec nefunguje určite vo všetkých rodinách, pevných článkoch našej spoločnosti. Líši sa napríklad v prístupe matky ku svojim rodinným povinnostiam. Často sa to prejavuje tak, že matka má tak dobre zorganizovaný čas, že zvláda prácu, rodinu a nejaké iné aktivity. To potom niekedy znamená, že matka síce všetko „zvládne“, ale v hroznom z hone a bež času len tak pobudnúť s rodinou. Občas sa taktiež otec zapojuje do tzv. domácich prác. Tým pádom matke ubúda práca, ale neznamená to automaticky, že sa zmenil otcov prístup k úlohám v rodine. Chápe túto svoju aktivitu totiž ako pomoc žene, nie ako časť svojich povinností v rámci spoločnej domácnosti.
I keď sa mnoho ľudí dnes zasmeje v boji za práva žien alebo vyslovené potrebe rovných práv a povinností mužov a žien, skutočná rovnosť žien a mužov v rodine neexistujem. Táto nerovnosť nevzniká stereotypným životom rodiny, je v nej prítomná od začiatku. Už keď dvaja mladí ľudia založia spoločnú dvojčlennú domácnosť, chovajú sa podľa úloh, ktoré im spoločnosť predala. Žena podvedome preberá buď celú alebo väčšiu časť zodpovednosti za jedlo a čistotu domácnosti. Toto „prirodzené“ rozdelenie úloh sa len prehlbuje po narodení dieťaťa. Matka sa dostáva do úlohy prvého a zo začiatku takmer jediného človeka, ktorý sa stará o dieťa. Otec sa naopak utvrdzuje v úlohe živiteľa rodiny, hlavne vďaka odchodu partnerky na materskú dovolenku. I keď sa potom matka vracia do zamestnania, zabehnuté prístupy sa príliš nemenia.
Tento stereotypný pohľad na úlohy ohrozuje zdravé fungovanie rodiny. Žena najskôr prežíva (aspoň občas) pocity sklamania zo situácie, keď sa „musí o všetko starať sama“. Pritom muž zasa viac pociťuje stres zo straty zamestnania alebo prípadne z nezamestnanosti. Obaja partneri prežívajú svoje, ale uvedomujú si, že to „musia zvládnuť“. Sú tak vtlačení do úloh, ktoré im nemusia ani povahovo sedieť (žena môže byť ambicióznejšia ako muž, muž môže byť trpezlivejší než žena atď.) Sklamaní rodičia len ťažko vytvoria bezpečné zázemie pre svojich potomkov, ktorí vlastne toto sklamanie tak trochu „spôsobili.“ Nezriedka sa taktiež aj rodina v tejto fáze dostáva do izolácie, stráca bezdetných priateľov. V takejto situácii rodina zostáva sama vo svojej kríze bez akejkoľvek opory. V prípade, že rodina má zázemie v nejakej komunite, môže jej to situáciou výrazne uľahčiť. Obaja partneri tu nájdu pochopenie a radu, ktorá môže ukľudniť krízu, pretože nie je od človeka bezprostredne zainteresovaného v probléme. Ale pokiaľ riešenie krízy skončí u drobných úprav a uistením o vzájomnej láske, nemá príliš veľký význam. Potom je len otázkou času, kedy nastane problém rovnakej podstaty. Riešenia by priniesli premena úloh v rodine, ktoré by mali ľuďom vyhovovať, nie len byť „prirodzené“ a očakávané.
Samozrejme, že zmena nespočíva v zbúraní jedného spoločenskej „dogmy“ a v nahradení ďalším. Iste môžu existovať ženy, ktoré budú chcieť venovať svoj život rodine. Ale i v tomto prípade by si mali byť vedomé svojej hodnoty, ktorá sa týmto rozhodnutím nijak nezmenší. Jedná sa o možnosť zvoliť si úlohu, ktorá človeku „sadne“. Ženy si musia uvedomiť, že toto nie je len teória, ktorá sa pekne počúva. Záleží len na nich/nás, ako túto situáciu zmeníme, ako sa oslobodíme od stereotypov a očakávaní spoločnosti.
Tento úryvok z knihy Sociálna politika (M.Potuček) je do istej miery výstižný. Bohužiaľ už nešpecifikuje, akého charakteru by mohli byť príčiny, ktoré pochádzajú z „oblasti hospodárskych, sociálnych a politických podmienok a vzťahov.“
Predstavme si dnešnú rodinu: zamestnaní rodičia, jedno až dve deti. Obrázok každodenného života sa mení v závislosti na veku potomkov. Predpokladajme, že deti už chodia do školy, tým pádom sa môžu hrať v podstate celý deň niekde vonku. Ich úlohou teraz teda znamená predovšetkým užívať si detstvo a učiť sa sústredeniu v škole. Úloha otca je pomerne jasne vymedzená? Je ťažká doba, musí drieť v zamestnaní, občas sa vyskytne nejaká práca „bokom“...A čo matka? O jej úlohe vlastne nikto ani nepremýšľa, je to tak nejaké prirodzené...Zo zamestnania hneď na nákup, potom domov niečo uvariť. Zohnať deti: „kde zas môžu , do frasa, lietať.“ Zistí, či deti nemajú vypracovať nejaké domáce úlohy. Pokiaľ áno, zapojí všetky svoje sily, aby ich naozaj napísali. Na večer možno niečo zašije, vyžehlí, vyperie (podľa toho, čo je práve treba). Deti sa musia zase „hnať“ do postele. Matkin prístup je určite láskyplnejší, teda vhodnejší! V noci sa možno nepohodne s partnerom, pretože dneska proste nemá na sex náladu!
Tento vzorec nefunguje určite vo všetkých rodinách, pevných článkoch našej spoločnosti. Líši sa napríklad v prístupe matky ku svojim rodinným povinnostiam. Často sa to prejavuje tak, že matka má tak dobre zorganizovaný čas, že zvláda prácu, rodinu a nejaké iné aktivity. To potom niekedy znamená, že matka síce všetko „zvládne“, ale v hroznom z hone a bež času len tak pobudnúť s rodinou. Občas sa taktiež otec zapojuje do tzv. domácich prác. Tým pádom matke ubúda práca, ale neznamená to automaticky, že sa zmenil otcov prístup k úlohám v rodine. Chápe túto svoju aktivitu totiž ako pomoc žene, nie ako časť svojich povinností v rámci spoločnej domácnosti.
I keď sa mnoho ľudí dnes zasmeje v boji za práva žien alebo vyslovené potrebe rovných práv a povinností mužov a žien, skutočná rovnosť žien a mužov v rodine neexistujem. Táto nerovnosť nevzniká stereotypným životom rodiny, je v nej prítomná od začiatku. Už keď dvaja mladí ľudia založia spoločnú dvojčlennú domácnosť, chovajú sa podľa úloh, ktoré im spoločnosť predala. Žena podvedome preberá buď celú alebo väčšiu časť zodpovednosti za jedlo a čistotu domácnosti. Toto „prirodzené“ rozdelenie úloh sa len prehlbuje po narodení dieťaťa. Matka sa dostáva do úlohy prvého a zo začiatku takmer jediného človeka, ktorý sa stará o dieťa. Otec sa naopak utvrdzuje v úlohe živiteľa rodiny, hlavne vďaka odchodu partnerky na materskú dovolenku. I keď sa potom matka vracia do zamestnania, zabehnuté prístupy sa príliš nemenia.
Tento stereotypný pohľad na úlohy ohrozuje zdravé fungovanie rodiny. Žena najskôr prežíva (aspoň občas) pocity sklamania zo situácie, keď sa „musí o všetko starať sama“. Pritom muž zasa viac pociťuje stres zo straty zamestnania alebo prípadne z nezamestnanosti. Obaja partneri prežívajú svoje, ale uvedomujú si, že to „musia zvládnuť“. Sú tak vtlačení do úloh, ktoré im nemusia ani povahovo sedieť (žena môže byť ambicióznejšia ako muž, muž môže byť trpezlivejší než žena atď.) Sklamaní rodičia len ťažko vytvoria bezpečné zázemie pre svojich potomkov, ktorí vlastne toto sklamanie tak trochu „spôsobili.“ Nezriedka sa taktiež aj rodina v tejto fáze dostáva do izolácie, stráca bezdetných priateľov. V takejto situácii rodina zostáva sama vo svojej kríze bez akejkoľvek opory. V prípade, že rodina má zázemie v nejakej komunite, môže jej to situáciou výrazne uľahčiť. Obaja partneri tu nájdu pochopenie a radu, ktorá môže ukľudniť krízu, pretože nie je od človeka bezprostredne zainteresovaného v probléme. Ale pokiaľ riešenie krízy skončí u drobných úprav a uistením o vzájomnej láske, nemá príliš veľký význam. Potom je len otázkou času, kedy nastane problém rovnakej podstaty. Riešenia by priniesli premena úloh v rodine, ktoré by mali ľuďom vyhovovať, nie len byť „prirodzené“ a očakávané.
Samozrejme, že zmena nespočíva v zbúraní jedného spoločenskej „dogmy“ a v nahradení ďalším. Iste môžu existovať ženy, ktoré budú chcieť venovať svoj život rodine. Ale i v tomto prípade by si mali byť vedomé svojej hodnoty, ktorá sa týmto rozhodnutím nijak nezmenší. Jedná sa o možnosť zvoliť si úlohu, ktorá človeku „sadne“. Ženy si musia uvedomiť, že toto nie je len teória, ktorá sa pekne počúva. Záleží len na nich/nás, ako túto situáciu zmeníme, ako sa oslobodíme od stereotypov a očakávaní spoločnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára