Pilierom globálnej civilizácie je energia, ktorá prúdi cez zásuvky v našich stenách. Dôvod, že naša globálna civilizácia vôbec existuje, je v prvom rade ten, že sa k nim pripájame. Prečo to robíme? Keď zasvietime žiarovku, myslíme pri tom aj na havárie v atómových elektrárňach, na hory bez vrcholov odpálené dynamitom, kde zostali len železné koľajnice a mŕtve kanáriky? Myslíme na 6 miliónov vtákov, ktoré ročne uhynú len v USA, pretože vlietli do mikrovlnných stĺpov vysoko nad korunami stromov? Myslíme na divokosť, ktorá sa neustále pokúša predrať cez trhliny v betóne? Myslíme na divokosť v nás samých, ktorá sa mení na vriaci hnev, pretože sa zmierujeme s prežívaním namiesto života? Samozrejme, že nie, pretože keby sme na to mysleli, boli by sme tam vonku a ničili všetko, čo stojí v ceste nezávislosti. Duchovne povedané, sme mŕtvi.
Domestikácia znamená zničenie ducha. Vezme si divokú bytosť a premení ju na súčasť globálnej mašinérie: stávame sa súčasťou mašinérie, duševne i fyzicky. Nie je to ľahký proces, ale je to niečo, na čo sme všetci zvyknutí. Proces, kedy cítime hlbokú agóniu pri slove ďakujem za podanú výplatnú pásku. Avšak podľa architektov civilizácie je tento proces nevyhnutný. Je nevyhnutný, pretože sme sa ani teraz, ani desaťtisíc alebo milión rokov dozadu nenarodili s myslením, že moc a nadvláda sú potrebné či oprávnené. Aby sme tomu verili, musia nás najprv oklamať.
Kľúčom k udržaniu moci je jej dobré odôvodnenie. Dobré odôvodnenie nemusí byť skutočne pravdivé; stačí, že bude vierohodné. To platí rovnako tak pre náčelníkov súostrovia Trobriand, ako aj pre Busha juniora. A tak sa zdá, že najlepším dôvodom vlastnenia vojenskej sily, je prastarý strach z barbarov pred bránami obce: strach z chaosu a divokosti, ktoré číhajú hneď za múrmi, hranicami, plotom alebo čistinou. Teroristi Busha juniora sa skutočne hodia do tohto pojmu neznámeho. Pre McCarthyho a Reagana to boli komunisti, nacisti zas mali Židov, kolonialisti mali divochov a ako píše Clyde Kluckhohn, Navahovia tak, ako mnoho iných (štátnych aj neštátnych) spoločností mali čarodejnice (1944. 89-90).
Antagonistický rozkol medzi nami a tým neznámym je potom stredobodom domestikácie. Brániť teritórium alebo považovať divokú rastlinu či zviera za svoj majetok, si vyžaduje nielen to, že sa na ne budete pozerať ako na niečo odlišné, ale že ich budete vnímať ako niečo podradné (Duerr 1985, Tucker 2002). Tým nechcem povedať, že skutoční primitívi nevedia rozlíšiť, že nie sú rastlinou alebo zvieraťom, ale ich vzťah s tým neznámym nie je antagonistický ani nutne dôležitý: to prichádza až s domestikáciou.
James Woodburn urobil dôležité zistenie, a to, že spoločnosť môže byť rozdelená do dvoch hlavných skupín: založená buď na okamžitej alebo oneskorenej návratnosti/uspokojení (Woodburn 1982). Zjednodušene povedané, existujú rovnostárske (čo znamená, že všetci ľudia majú rovnaký prístup k nevyhnutným potrebám) a nerovnostárske spoločnosti (kde existuje hierarchický prístup). V spoločnosti, v ktorej je okamžitá návratnosť, nie sú žiadne prekážky pri zháňaní toho, čo potrebujete a kedy to potrebujete. Neexistuje žiadny systém sprostredkovania a všetci ľudia majú všetky potrebné zručnosti, aby dosiahli svoje potreby.
Je to viac než ekonómia; ide o spôsob života, ktorý neustále pripomína spoločenstvo života. Rozkol s tým neznámym vyplýva zo súvislostí: ľudia sú súčasťou života, nie mimo neho. Nie sú tu ani barbari ani brány; divokosti sa neobávajú, ale naopak, tešia sa z nej. To, že týmto spoločnostiam chýba viera v čarodejníctvo, je sotva prekvapujúce, ale samozrejmé (Brain 2001: 211-2, Lee and DeVore 1968: 91-2, 341). Colin Turnbull si všimol u ľudí kmeňa BaMbuti: “[oni] sa túlajú lesmi, kedy sa im zachce, v malých izolovaných skupinkách alebo skupinách lovcov. Nemajú strach, pretože pre nich neexistuje žiadne nebezpečenstvo. Nemajú núdzu, a preto ani potrebu viery v zlých duchov.” (Turnbull 1962: 14) Avšak neprítomnosť čarodejníc a čarodejov u nich neznamená nedostatok predstavivosti. Pre lovcov-zberačov nie je nezvyčajné uznať čarodejníctvo u ich usadlých susedov, ale nie je v tom záujem pre vlastné použitie (Woodburn 1988: 40).
Spoločnosti, kde je uspokojenie potrieb oneskorené, sú zase iný príbeh. Strata rovnostárstva je priamo spojená s tromi základnými faktormi; nadbytok, sedentizmus (usadlíctvo) a domestikácia. Niektoré spoločnosti majú len jeden z týchto troch, zatiaľ čo iné môžu mať všetky tri. Môžu to byť lovci-zberači, ale v prípade všetkých troch sú to zvyčajne hortikultúrne spoločnosti. Akokoľvek sa tieto veci zdajú byť bezvýznamné, sú veľmi dôležité. Keď sa nejaká spoločnosť stane závislou na nadbytku, ľudia už viac nemajú slobodnú voľbu brať si, čo potrebujú, pretože po prvýkrát sa niečo produkuje. Ovocie práce sa hromadí a vznikajú pozície pre ľudí, ktorí jedlo distribuujú. A tak začínajú vznikať mocenské pozície: malými krokmi je odstraňovaný prístup k životu vo vlastných rukách (niečo tak zakorenené v našom vlastnom živote, že aj myšlienka byť skutočne sebestační, môže byť šokujúca).
Sedentizmus alebo usadené spoločnosti nielen odporujú protimocenským tendenciám mobility a flexibility (schopnosti prispôsobovať sa) (Barnard and Woodburn 1988: 28, Brain 2001: 211-2), ale napádajú tiež ekologický vzťah vytváraný počas miliónov rokov. Anticoncepcia na bedre (nosenie dieťaťa ženou pri kočovaní) bola účinným spôsobom ako udržať populáciu v rámci zaťažiteľnosti. Avšak keď sa ľudia usadia, je jednoduchšie vychovávať viacero detí naraz. Toto usadenie sa ďalej dáva možnosť viacerým komplikovaným domácim situáciám. Domestikácia v jej doslovnom význame (navyknutie si na domácnosť), sa stáva problémom. Erózia rovnostárskych vzťahov začína byť viditeľná v dedinskom živote aj v architektúre (Wilson 1988). Okrem toho, domestikácia rastlín a živočíchov upevňuje nadradenosť rozkolu medzi mnou a tým neznámym, a to nielen medzi ľuďmi a mimoľudskými bytosťami, ale aj medzi kmeňmi a vo vnútri rodiny.
Vidíme tu vznik moci (nadvlády) a degradáciu rovnostárstva. V tomto kontexte vznikajú čarodejnice, vlkodlaci, bosoráci a bytosti, ktoré sa túlajú nocou. Rovnako ako bieda miluje spoločnosť, mocichtiví štváči potrebujú všeobecného nepriateľa. Úloha náčelníka je nestálejšia než pozícia kráľa alebo prezidenta. Zatiaľ čo môže byť vytvorené striktné tabu v ich prospech, napriek tomu sú prístupní. Keď kráľ alebo prezident stratia svoju dôveryhodnosť, ešte stále majú prístup k moci (tiež, čo platí v našom prípade, nehorázne vysoko platených expertov pre styk s verejnosťou). Keď stratí svoju dôveryhodnosť náčelník, je často zabitý alebo poslaný do vyhnanstva. Takže tu je potrebný obetný baránok. My máme teroristov, ostatní majú čarodejnice.
Domestikácia je závislosť.
Zlá úroda, sucho alebo akákoľvek kritická situácia znamenajú vyhladovanie pre poľnohospodárov, kým pre mobilných zberačov-lovcov znamená, že musia pokračovať a hľadať potravu niekde inde. Suchá a povodne priviedli ku kolapsu mnohé poľnohospodárske štáty (Fagan 1999). Pre iné to znamenalo, že na vine sú čarodejnice a bosoráci. V stávke tu nie je len zlá úroda a nevydarené lovy, ale aj osobný neúspech, zlé zdravie a najčastejšie smrť, ktoré spôsobujú čarodejnice.
Pre poľnohospodárske spoločnosti je čarodejníctvo spoločenskou pohromou. Ľudia kmeňa Azande uznávajú, že čarodejnice sú vždy aktívne, ale stávajú sa problémom až vtedy, keď sa nejaká osoba stane obeťou počarovania. To neznamená, že ľudia nie sú vždy opatrní, zvlášť preto, že čarodejnice nemusia vždy vedieť, že vám počarovali. Keď sa zásobíme konzervami a tesníme naše okná plastom a páskami, sme v mnohom podobní tým, ktorí sa boja čarodejníc, zahrabávajúc a zaisťujúc svoj majetok, výkaly, ostrihané nechty, vlasy a podobne, aby sa nestali nástrojmi čarodejníc.
Obvinenia z čarodejníctva sa vyskytujú veľmi často. Väčšinou je previnilá čarodejnica schopná splatiť škodu jej zhubných činov bez toho, aby bola zabitá, ale nie je to vždy ten prípad. Netreba dodávať, že členovia kniežacej triedy sú len veľmi zriedkavo obviňovaní z čarodejníctva, aspoň nie verejne (Evans-Pritchard 1976: 9). Takže sú azda čarodejnice najpoužívanejším výrazom pre zmätok? V mnohých prípadoch zrejme áno, ale je jednoduché vidieť prečo. Keď sa veci začínajú rozpadať, pre tých pri moci je vždy výhodnejšie, ak ľudia hľadajú problém niekde inde, len nie v sociálnom systéme. Z okolia by nám to malo byť dôverne známe.
A tak je čarodejnica hrozbou rozpadu a odporu voči spoločenskému poriadku.
Ľudia z kmeňa Lele veria, že bosoráci “sa obracajú chrbtom voči vlastnému druhu a bežia s prenasledovanými, bojujú proti lovcom, pracujú proti veštcom, aby dosiahli smrť namiesto uzdravenia” (Douglas 2002: 207). Opäť by nám to malo znieť povedome. Vlkodlaci, upíri a divokí muži už dlho strašia civilizované spoločnosti, číhajúc v lesoch mimo impéria a v noci sa vkrádajúc do jeho vnútra (Duerr 1985, Anonymous 2003, Kennedy 2004). Kradnú alebo jedia naše deti a duše, hrozia nám, že nás zoberú mimo hranice medzi civilizáciou a divošstvom a zničia nás (vypustia nás alebo nás zabijú; toho prvého sa väčšina obáva asi najviac).
Napriek tomu, čarodejnice nie sú vždy využívané k ospravedlneniu alebo posilneniu moci. Úloha čarodejníctva je zvyčajne relatívna k stupňu rovnostárstva, ktoré ešte zostalo v určitej spoločnosti. Avšak zvýšený stres môže poskytnúť úlohe čarodejníctva väčší vplyv. Európsky vplyv znamenal nárast obvinení z čarodejníctva pre ľudí z kmeňa Yanomami (Ferguson 1995: 58) a Navaho (Kluckhohn 1944) a je pravdepodobné, že aj pre iné kmene. Avšak medzi spoločnosťami bez štátnej príslušnosti sú obvinenia z čarodejníctva využívané proti ďalšej centralizácii moci.
Čarodejnica v spoločnostiach bez autorít a štátnej príslušnosti na seba väčšinou berie úlohu podvodníka. Predkladá oprávnenie pre tabu a stanovuje etiketu tým, že predvádza spoločensky deštruktívne správanie. Čarodejnice porušujú tabu a predstavujú charakter úbohého suseda zosobňujúc vlastnosti ako napríklad nespoločenskosť, izoláciu, lakomstvo, nepriateľstvo a nevrlosť (Lehmann and Myers 2001: 205). Medzi ľuďmi kmeňa Navaho sa čarodejnice podieľali "na všetkých tajných a nenávistných činnostiach proti zdraviu, majetku a životom príslušníkov kmeňa" (Kluckhohn: 110). Zároveň ponúkali prostriedok, ako vyjadriť tieto myšlienky/správanie (ibid: 85).
Osobnosť čarodejnice alebo podvodníka je potom dôležitým aspektom sociálnej súdržnosti (niečo, čo by sme mali mať na pamäti pri premýšľaní o anti-autoritárskej organizácii spoločnosti). Keď sa spoločnosť stáva viac a viac závislejšou na deľbe práce a predvídateľných okolnostiach, je dôležité, aby zdravie štátu bolo považované za zdravie jedinca. Dokonca aj na malom území je nacionalizmus zdrojom moci.
Udržovať sociálne rozvrstvenie na minime je dôležitou úlohou, kde obvinenia z čarodejníctva môžu prísť vhod.
V týchto spoločnostiach môžu byť obvinenia z čarodejníctva prostriedkom pre sociálne vyrovnanie. Keď niektorí ľudia začnú byť viac a viac mocnejší na úkor iných, nastupujú sociálne nepokoje. Kluckhohn si všimol medzi ľuďmi Navaho: "hrozba obvinenia z čarodejníctva slúži ako brzda pre moc a vplyv tých, ktorí vedú rituálne slávnosti", a tak "ich schopnosť ovplyvňovať beh udalostí, nadprirodzené zručnosti musia byť používané len na dosiahnutie spoločensky žiadúcich výsledkov" (111). V súlade s "anarchistickými tendenciami spoločnosti Navaho" (ibid: 113), je vzostup k moci včas zastavený.
Ďalej to môžeme vidieť aj medzi Shawnee nativistami, ktorí v rokoch 1750 - 1770 v priebehu ich vzbury proti kresťanstvu a kolonizácii obviňovali bohatých a mocných z čarodejníctva (Dowd 1992: 136).
Aj keď môžeme jasne vyvodiť podobnosti medzi čarodejnicami v spoločnosti Navaho a Azande a teroristami vo veku globalizácie, je dôležité pozrieť sa na čarodejnice v našej vlastnej histórii. Často bolo jednoduché pre sociálnych darwinistov a zástancov pokroku poukazovať na strach z čarodejníc ako na dôvod, prečo sú primitívni ľudia menej vyvinutí alebo detskí a prečo musia byť asimilovaní do civilizácie (v podobe spŕšky nábojov alebo nadvlády kolonizácie). Ale pohľad na naše vlastné územie nám ukazuje európsky hon na čarodejnice, ktorý prebiehal v rámci zrodu našej milovanej vedeckej racionality od začiatku 14. až do neskorého 17. storočia.
V USA sú slávne súdne procesy proti čarodejniciam v Saleme silno zaryté v pamäti histórie, ale tých 25 životov upálených na hranici bolo málo v porovnaní s inými prípadmi. V diecéze Como v Taliansku bolo v roku 1523 upálených 1000 čarodejníc. Rok 1585 bol osudný pre dve dediny v Nemecku, kde po upaľovaní zostala v každej dedine len jedna žena. V rokoch 1581-1591 bolo upálených 900 čarodejníc v Lorraine vo Francúzsku (Griffin 1978: 15). A zoznam by takto mohol pokračovať ďalej. Spálené pozostatky sú odkazom strachu. Čarodejnica predstavujúca chaos a divokosť nebola nikdy tak obávaná. Až teraz sa tento chaos stal viditeľným terčom.
Odkedy sa patriarchia ešte viac zamotala do civilizácie, jej nepriatelia sa stali viac zreteľnejšími. Po prvýkrát bola čarodejnica klasifikovaná a určovaná rodom. Sociálni devianti boli odcudzení, tí, ktorých samotná existencia slúžila ako neustála pripomienka slabosti moci. Počas tohto obdobia boli upaľované predovšetkým ženy, chudobní, homosexuáli a radikáli (Evans 1978, Griffin 1978, Merchant 1990). Kým boli ženy stále viac zotročované a stále viac vnímané ako relikvie prírody, medzi rokmi 1562 a 1684 ich počet ako údajných čarodejníc vzrástol na 82 % (Harris 1989: 238).
Toto obdobie bolo obdobím rastúcich nepokojov. Kým sa sociálne rozvrstvenie vyšplhalo na novú úroveň, totalitárna bezmocnosť bola sotva nejakým abstraktným pojmom. Nastolený poriadok bol ohrozovaný samotnými základmi, na ktorých bol postavený. Marvin Harris píše: "Zásadným výsledkom systému honov čarodejníc (popri spálených telách) bolo to, že chudobní začali veriť, že namiesto princov a pápežov im ubližujú čarodejnice a démoni" (237). Spálené telá legitimizovali štát. Sociálne zlo malo svoj zdroj a čo je najdôležitejšie, štát s tým niečo robil.
Dnes sa bieli boja ne-bielych, pretože sú považovaní za konkrétnu hrozbu. Možnosť byť zabitý teroristami (Bushovi zlí ľudia, nie vlády samozrejme) vyzerá smiešne oproti možnosti úmrtia pri autonehode. Je väčšia pravdepodobnosť, že niekto bude zabitý padajúcim predajným automatom, než útočiacim žralokom. Ale čoho sa bojíme my? Hocičoho, len nie celého tohto systému; celá civilizácia stojaca pred nami každý deň, úzkosť v technicky sa meniacom svete, sužujúce nutkanie odporovať domestikácii, mikrovlnné žiarenie, ktoré preniká našimi telami v číhajúcej divokosti. Hojnosť produkcie je naším zdravím: domestikácia vkladá tento odkaz do našej mysle. Toto je naše bremeno, naša opora. Divokosť, neporiadok, chaos, anarchia - to sú čarodejnice civilizácie.
Ale odkazom toho celého nie je len problém, ale aj možnosť výberu. Čerpaním z dedičstva Navaho sa môžeme obrátiť k prenasledovaným čarodejniciam počas kresťanských rituálnych čistiek a nájsť ten impulz, ktorý sa nám ponúka. Počas ťažkých časov u ľudí Navaho, Azande, Lele, v Európe a podobne, kam sa má človek potom obrátiť? Keď celý život počúvate o sile, ktorá je vo vás ukrytá a prekonáva ľudské telo, prečo by ste ju nechceli využiť? Vieme, že to využili mnohí počas európskych honov na čarodejnice (Duerr, Evans) a nie je veľa dôvodov pochybovať o tom, žeby to bolo inak aj medzi primitívnymi ľuďmi.
Keď patriarchovia puritánstva začali kázať o zle číhajúcom v divokosti čarodejníc a bytostí, ktoré prekračujú plot medzi civilizáciou a divošstvom, odcudzenci ho začali vyhľadávať. Pri hľadaní úniku sa začali stotožňovať s protikladom štátnej moci. Toto sa musíme naučiť. Pri snahe eliminovať hrozbu pre štát, tí pri moci ukazujú svoju slabosť. Nevedomky poukazujú na to, čo bolo pred nami od samého začiatku: pod rúškom absolútnej moci leží krehká, slabá mŕtvola udržiavaná krvou a potom tých, ktorí sú naučení pozerať sa jej očami; vízia domestikácie.
My sa stávame civilizáciou; spútaná myseľ, jazvy na tele, hromady spálených mŕtvol, túžba zotročeného zvieraťa zničiť bariéru medzi ním a pravou slobodou. Čarodejnice, šamani a bosoráci sa priviedli na pokraj smrti, aby si pripomenuli krehkosť života a radosti bytia. Halucinogénne stavy privodené narkotikami boli dočasným únikom od bolesti z choroby prežívania. Hľadali úžas, "zanechali svoju jedinečnosť, zriekli sa svojej vôle pre vôľu krajiny a spojili individualizované túžby v rámci rozsiahlej potreby divočiny" (Moore 1988: 21).
To však neznamená, že zaborenie sa do new age programov narkotikami privodených únikov alebo nanúteného znovuobjavovania divokosti, prelomí našu domestikáciu; je to vlastne ďaleko od toho, čo chcem povedať. Znovuobjavovanie divokosti je proces a aktívny odpor je jeho nevyhnutnou súčasťou. Chcem tým povedať, že kľúčom k zničeniu civilizácie je pochopenie jej čarodejníc, jej strachu. Nestačí sa pozerať len na externý systém, ale aj na samotnú domestikáciu, vnútorný systém: policajt, misionár, politik, ekonóm a pracovník v našej hlave. Keď sa budeme pozerať tak dovnútra, ako aj vonku, náš cieľ bude najviditeľnejší. Budeme môcť vidieť, že je možné vytiahnuť túto technologickú civilizáciu zo zástrčky a všetko sa začne pred nami rozpadať. Len keby sme chceli načúvať.
Divokosť je čarodejnicou.
Táto čarodejnica je veľmi živá, pretože ona je život sám. Ničí stroje na pracovisku. Vypaľuje stavebné zariadenia pod rúškom noci. Hýbe sa v nás a chce v nás vyjsť na povrch, len keby sme ju nechali.
Tí, ktorí chcú civilizovať, sa boja tejto divokosti. Uväzňujú ju. Vyobrazujú ju ako zverskú beštiu, ktorá by dostala záchvat násilia, keby sme ju vypustili. Chcú nás o tom presvedčiť. Stoja silno, so železnou päsťou, ale sú slabí. Oni vedia, že sú slabí. Vedia, že časom táto divokosť zožerie ich monumenty a prehltne ich hrdosť. Čarodejnica sa vymyká kontrole. A keď zhasnú svetlá, mimo dosahu štátu, mimo závislosti, mimo vnúteného systému, budeme môcť slobodne nechať čarodejnícku podstatu, divokosť, aby sa stala nami samotnými.
Zoznam použitej literatúry:
Anonym. 2003. ‘The Perennial Wild Men’. Green Anarchist. 70: 10-11.
Barnard, Alan and Woodburn, James. 1988. ‘Property, power, and ideology in hunter-gathering societies’ in Hunters and Gatherers: Volume 2, Property, Power and Ideology. Ingold, Riches, and Woodburn (eds). Oxford: Berg, 4-31.
Brain, James. 2001. ‘An Anthropological Perspective on the Witchcraze’ in Magic, Witchcraft, and Religion. In Lehmann and Myers (eds). Mountain View: Mayfield, 208-214.
Douglas, Mary. 2002 [1966]. Purity and Danger. London: Routledge.
Dowd, Gregory Evans. 1992. A Spirited Resistance. Baltimore: John Hopkins UP.
Duerr, Hans Peter. 1985. Dreamtime. New York: Basil Blackwell.
Evans, Arthur. 1978. Witchcraft and the Gay Counterculture. Boston: Fag Rag.
Evans-Pritchard, E.E. 1976. Witchcraft, Oracles and Magic Among the Azande: Abridged. London: Oxford UP.
Fagan, Brian. 1999. Floods, Famines and Emperors: el Nino and the Fate of Civilizations. New York: Basic.
Ferguson, R. Brian. 1995. Yanomami Warfare. Santa Fe: SAR.
Griffin, Susan. 1978. Woman and Nature. New York: Harper and Row.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára