Historický pohľad na minulosť a prítomnosť škriatkov , víl a iných lesných bytostí

Pred mnohými vekmi a storočiami patrila Zem iba obyvateľom lesa a to škriatkom, vílam, nymfám a driádam. Obývali les, starali sa o neho, hrali sa tu spievali a tancovali, starali sa o ranené zvieratá, diskutovali o dôležitých veciach sediac na muchotrávkach, splavovali potôčiky na listoch a skákali zo stromov držiac sa len padáčikov z púpavy.
Do tohto sveta sa narodil človek. Je tu až dodnes. Kam však zmizli všetky tieto prekrásne bytosti lesa?
Prvý problém alebo konflikt medzi ľuďmi a lesnými bytosťami nastal po objavení poľnohospodárstva. Civilizácia začala rásť a rozširovať svoje hranice. Lesy boli vyrúbané a vyklčované, aby človek mal kde pestovať obilie a jedlé plodiny pre seba a svoj dobytok, aby mal kde postaviť svoje prvé obydlia a aby mal pastviny pre svoj dobytok. Človek si postavil prvý tábor predchodcu dnešnej dediny. Už nebol hosťom iba v cudzej zemi, začal sa správať ako jej pán a stvoriteľ, vyhlásil sa za korunu celého tvorstva a začal zatláčať divočinu do vzdialenejších a vzdialenejších miest. Na začiatku to nebol žiaden problém, pretože ľudí bolo málo a nie všetky stromy padli za obeť rozpínavému tvorovi. Lesným obyvateľom to nevadilo a mnohí sa dokonca ponúkli, že novým susedom ochotne pomôžu a poradia. Škriatkovia sa presťahovali do stodôl a učili ľudí lepšie hospodáriť, obrábať pôdu šetrným spôsobom, naučili ich vzťahy medzi lunárnym rokom a rokom poľnohospodárskym, kedy čo sadiť a kedy čo zberať. Niekedy ich môžeme ešte vidieť aj v našich záhradách. Žiaľ už len sadrových. Ostatní lesní obyvatelia sa stiahli hlbšie do lesa, tam, kde ich nikto nevyrušoval a iba sem – tam sa s novými obyvateľmi vyklčovaných lesov pekne pohrali. Menili dobré mlieko na kyslé, menili polohu nábytku, šteklili ľudí spiacich v lese pod nosom a na tvári, alebo niekedy ukradli dieťa z kolísky a nechali tam iba kúsok dreva.
Ríša človeka sa však rozširovala a rozširovala a les sa zmenšoval a zmenšoval. Lesy začali byť až neúnosne malé, začali sa objavovať prvé problémy civilizácie. Väčšina farmárov už nepočúvala rady škriatkov. Ľudia objavili umelé hnojivá a to, že sa dá nimi produktivita výrazne zvýšiť. Dá sa, ale na úkor zdravia ľudí a na úkor zdravia Zeme. Noví farmári začali bohatstvo Zeme nie len využívať, ale Zem zneužívať a pomaly ju zabíjať. Väčšina škriatkov ušla a schovala sa pred „novými hospodármi“. Skryli sa do svojich nových a nedôstojných príbytkov, pod cesty, do nôr, do ktorých ich vyhnal človek.
Dnes je už málo divočiny a miest, ktorých sa ešte nedotkla ruka človeka a ešte aj tento malý kúsok Zeme sa scvrkáva neuveriteľnou rýchlosťou. Jednoducho tam už nie je dostatok miesta pre všetky tie prekrásne bytosti, nymfy, driády či víly. Kde však všetky odišli, sú mŕtve? Nie, nie sú. Kam teda odišli, skryli sa? Odpoveď je trochu prekvapujúca. Oni nikam neodišli, my ľudia sme im zabrali ich životný priestor a my sme sa natoľko odosobnili a vzdialili od prírody, že ich už nevidíme a nepočujeme a preto v nich ani neveríme. Prví ľudia mali ešte veľkú znalosť prírodných zákonov a dejov, rozumeli divočine, poznali svoju úlohu vo večnom kruhu života. Vedeli, že nič sa len tak odniekiaľ neberie a nemizne, ale že život je jeden ucelený kruh, ktorý nezahŕňa len divé zvery a rastliny ale aj človeka a jemu podriadené zvieratá a rastliny. V tomto kruhu neexistuje vec dobrá, zlá alebo nepotrebná. Veci menia formu a preto je smrť začiatkom nového života. Prírodní ľudia hoci zabíjali, aby sa najedli, dobre poznali zákon o braní a o dávaní. Zabíjanie je riskantná vec. Membrána medzi svetom vo vnútri a svetom vonku je veľmi tenká a krehká. Každý raz, kedy zabíjame, riskujeme nie len zabitie reality „tam vonku“ ale aj reality v našom vnútri. Riskujeme tým pretrhnutie ďalších väzieb medzi vonkajším a vnútorným svetom.
Obživa zabíjaním potrebuje veľmi presné a dôkladné poznanie zákona o braní a dávaní. Vtedy, keď človek stratil chápanie tohto zákona, prestali sme spievať naším zabitým bratom, prestali sme obetovať obety.
Keď človek stratil spojenie s Veľkým kruhom života, začali prvé zbytočné smrti. Človek vyhubil množstvo druhov zvierat, vtákov a rastlín, dokonca prvýkrát siahol na život svojho brata, človeka. Vzdali sme sa väzieb s prírodou pre slobodu, slobodu vyťať a vybieliť tisícky hektárov lesa, pretvoriť kravy na automaty na mlieko a sliepky na automaty na vajcia. Táto sloboda nám umožňuje robiť pokusy na zvieratách, nosiť norkové kožuchy, vyhubiť delfíny, medvede, kondory, či holuby. Bez štipky viny, bez menšieho začervenania sa.
Človek má stále pocit, že lesy, zvieratá, či celá divočina, miznú z tejto planéty, nie on. Toto myslenie je však mylné a zvrátené. Má nejeden malý háčik. Podobá sa na myslenie muža sediaceho na konári stromu. Človek si myslí, že je pánom stromu a tak začína píliť konár, na ktorom sedí veriac, že strom bude ten kto padne, nie on. Realita je však omnoho smutnejšia. Človek je ten, kto si nabije hubu. Sme to my, kto odpadol od prírody, od skutočného sveta a teraz žijeme vo svojom vysnívanom svete, avšak precitnutie zo sna bude smutné.
Skúsme sa niekedy zamyslieť nad tým, prečo k nám kamene, rastliny a živočíchy už nerozprávajú, ako to bolo kedysi a môžeme sa o tom dočítať v rozprávkach Indiánov, Eskimákov, Hindov, Slovanov či v Biblii. Bude to asi tým, že koruna tvorstva sa nemá záujem rozprávať nielen s druhmi nižšími, dokonca už ani medzi sebou. Každý holorub, každá vivisekcia, každá poprava kravy či sliepky alebo ryby, posúva náš svet ďalej a ďalej od stromu, víly či diviaka a robí tým znovu spojenie s prírodou, ktoré je však ešte stále možné, čoraz viac ťažším a ťažším.
Na svete sú však ešte miesta, kde sa potoky len tak hemžia rybami a povetrie je plné orlov a bizóny sa tu preháňajú bez obmedzenia. Tu v skutočnom svete, kde ešte stále existuje divočina a lesní obyvatelia, sú väzby ľudí a prírody ešte dostatočne silné. Ešte stále existujú mosty a tunely medzi oboma svetmi. Potoky a vodopády niekedy prinášajú do nášho sveta informácie a volania z druhej strany. Stačí si len sadnúť, započúvať sa a počúvať. Hlasy z druhej strany nám stále dokážu pomôcť. Či náš svet zmeníme do sveta nočných môr na svet so skutočnými hodnotami a trvalo udržateľným životom. Stačí sa len započúvať, pochopiť a konať.

Buck Young
Talking Leaves Zine