“Zem neumiera, Zem je zabíjaná - a tí, ktorí ju zabíjajú, majú mená a adresy!”

12 novembra 2008

Derrick Jensen: O nádeji (1.časť)

Domorodí ľudia majú úplne iný vzťah k sebe a ku krajine, založený na vnímaní "prírody" ako pozostávajúcej z bytostí (vrátane ľudí), s ktorými chce vstúpiť do vzťahu, nie objekty na vykorisťovanie. Toto viem tiež: tí, ktorí obraňujú krajinu, ktorú milujú, obraňujú krajinu, ktorú milujú, a tí, ktorí krajinu ničia, ju nemilujú, inak by ju predsa neničili.

Časť, ku ktorej sa chcem dostať, je to, že tí, ktorí si cenia veci a kontrolu nad životom, sú skôr schopní zabíjať kvôli získaniu vecí a kontroly, ako keby tieto hodnoty boli rezervované. Očividne: cenia si viac veci a kontrolu než si cenia život. Ako vidíme na druhej strane, ak my si ceníme život nad kontrolou alebo vecami, je pravdepodobnejšie, že nebudeme schopní zabiť ani, aby sme život obraňovali. Ak prídu tieto dve skupiny s rôznymi hodnotami do konfliktu, táto účelová rozdielnosť vytvára groteskne nerovnú súťaž, alebo ak mi to dovolíte takto pomenovať, bitku.

Toto sa ukázalo byť pravdivým pri sprisahaniach proti Hitlerovi. Mnoho sprisahancov sa hádalo o tom, či zabiť Hitlera, keď ľahkovážne zapríčiňoval smrť miliónov ľudí. Dokonca počas pokusu o atentát 20. júla 1944 sprisahanci iba zadržali Hitlerových prisluhovačov. Keď sa v tú noc atentát nepodaril, tí istí prisluhovači neváhali zabiť sprisahancov, alebo prinajmenšom tých šťastnejších, iných pred smrťou mučili.

Znovu a znovu sme videli túto nerovnosť vo vzťahoch medzi civilizovanými a pôvodným obyvateľstvom. Môžeme čítať správu za správou o domorodých ľuďoch vítajúcich civilizovaných hostí, ohadzujúcich ich darmi, dávajúcich im jedlo, nechávajúcich ich nažive, a môžeme čítať správu za správou o civilizovaných, ktorí zabíjajú, vykoreňujú, zotročujú domorodé obyvateľstvo. Niekoľko rokov dozadu som počul správu od indiánskeho spisovateľa Shermana Alexie, ktorý hovorí, žeby si prial byť nažive päťsto rokov dozadu, aby mohol privítať Krištofa Kolumba. Alexie popisuje, čo by Kolumbovi urobil s lukom a šípom, alebo mačetou, alebo sekerou, alebo zbraňou, alebo motorovou pílou, potom zakončil tvrdením, "Nie, neurobil by som to. Pozval by som ho dnu a ponúkol by som mu večeru, pretože to je to, čo moji ľudia robia."

A toto urobili mnohí indiáni. Niektorí sa časom naučili, že ich veľkorysosť a láskavosť bola nielen zle zameraná, ale v tomto prípade samovražedná. Samozrejme, niektorí indiáni sa bránili. A keď to urobia? "Vo vojne nech zabijú niekoľkých z nás; my ich zničíme všetkých." (Thomas Jefferson)

To isté vidíme dnes, každú chvíľu každého dňa. Tí, ktorí riadia vlády a korporácie rutinne klamú, kradnú, podvádzajú, vraždia, uväzňujú, mučia, vykoreňujú iných, nechávajú ľudí zmiznúť. Vyrábajú a používajú nespočetný počet zbraní. Na druhej strane my robíme skutočne žartovné papierové masky a obsažné transparenty. Niektorí z nás dokonca píšu skutočne hrubé knihy. Snažíme sa konať čestne.

Nie je samozrejme nič zlé s čestným jednaním, a vedieť sa vcítiť do duševných pochodov druhého. Obe sú to dobré a dôležité veci. Tieto kvality by mali viesť naše životy. Ale čo urobíme, keď sme tvárou v tvár s ľuďmi, ktorí sami nie sú čestní a ktorým chýba empatia.

Súčasťou problému je vo všeobecnosti to, že tí čo zneužívajú vedia, čo chcú a vedia čo urobia, aby to dostali. Chcú kontrolovať všetko čo môžu a zničiť to, čo nemôžu kontrolovať. Urobia všetko, aby to dosiahli. My, na druhej strane, väčšinou nevieme čo skutočne chceme, a v každom prípade si nie sme istí, čo by sme urobili, aby sme to dosiahli.

Ja viem, čo chcem. Chcem žiť vo svete s viac divokými lososmi každý rok než ten tok predtým, vo svete s viac sťahovavými spevavými vtákmi každý rok než ten rok predtým, vo svete s viac divokými tigrami a medveďmi grizly a veľkými opicami a mečiarmi obyčajnými. Chcem žiť na planéte, na ktorej sa dá žiť.

A viem čo urobím, aby som sa tam dostal. Otázka znie: Pridáš sa k tejto snahe?

Napádal som nádej mnoho rokov. Úprimne, nemám jej veľa, a myslím si, že je to dobre. Z časti je nádej tým, čo nás drží pripútaných k systému. Po prvé je tu falošná nádej, že sa zrazu nejako nevysvetliteľne systém zmení. Alebo, že nás zachráni technológia. Alebo Veľká Matka. Alebo bytosti z Alfa Centauri. Alebo Ježiš Kristus. Alebo Santa Claus. Všetka táto falošná nádej - všetko to prepúšťanie našej sily - vedie k nečinnosti, alebo prinajmenšom k neefektívnosti: ako napríklad, by konal Philip Berrigan, keby neveril - nedúfal, že ho boh vyslobodí?

Jeden dôvod prečo zostala moja mama s mojím otcom bol, že v 50tych a 60tych rokoch neboli žiadne útulky pre týrané ženy, a iný bol ten, že mala falošnú nádej, že on sa zmení.

Falošná nádej, ako som už písal inde, nás púta k depresívnym situáciám, a zaslepuje nás pred skutočnými možnosťami. Skutočne niekto verí, že Weyerhauser prestane odlesňovať len preto, že ich pekne poprosíme? Skutočne niekto verí, že Monsanto prestane monsantovať len preto, že ich pekne poprosíme? Ak by sme len dostali do Bieleho Domu demokrata, ako sa zvykne hovoriť, všetko bude v poriadku. Ak len presadíme ten alebo tamten kúsok legislatívy, budú veci v poriadku. Ak len zastavíme prijatie toho alebo tamtoho kúsku legislatívy, všetko bude v poriadku. Hovno. Veci nebudú v poriadku. Už teraz nie sú v poriadku, a zhoršujú sa.

Jedna z najchytrejších vecí, ktorú urobili Nacisti židom bolo začleniť racionalitu, začleniť nádej. Na každom kroku na ceste bolo v najlepšom racionálnom záujme židom neodporovať. Mnoho Židov malo nádej - a táto nádej bola kultivovaná Nacistami, že keď budú hrať ich hru, dodržiavať pravidlá nastolené tými, čo boli pri moci, tak ich životy sa nezhoršia, nebudú zavraždení. Dostal by si radšej identifikačnú kartu, alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Šiel by si radšej do ghetta (rezervácie), alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Nastúpil by si radšej do vozňa pre dobytok alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Vošiel by si radšej do spŕch alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život?

Ale poviem vám niečo dôležité: Židia, ktorí sa zúčastnili povstania vo Varšavskom Gete, vrátane tých, ktorí si mysleli, že idú do samovražedných misií, mali vyššiu mieru prežitia než tí, ktorí sa podriadili. Nikdy na to nezabudnime.

Nie je to len falošná nádej, ktorá drží tých, ktorí sa podriaďujú, pripútaných. Je to nádej sama.

Ako nám hovoria, nádej je naším svetlom v tme. Je naším svetlom na konci dlhého temného tunela. Je to lúč svetla, ktorý sa napriek všetkým prekážkam dostane do našich väzenských ciel. Je to náš dôvod pre vytrvalosť, naša ochrana proti zúfalstvu (ktorému sa musíme za každú cenu, vrátane ceny našich zmyslov a sveta vyhnúť). Ako by sme mohli pokračovať, keď nemáme nádej?

Všetkých nás učili, že nádej v lepšie budúce nebo je a musí byť naša útecha v terajšej bolesti. Som si istý, že si spomínaš na príbeh Pandory. Dali jej pevne uzavretú skrinku, a bolo jej povedané, aby ju nikdy neotvorila. Ale, zvedavo ju otvorila a von z nej vyleteli pohromy, bolesť a neplecha, pravdepodobne nie v tomto poradí. Príliš neskoro priklepla zátku. Iba jedna vec zostala uzatvorená v skrinke: nádej. Nádej, pokračuje príbeh, bola jediným dobrom, ktoré skrinka držala medzi toľkým zlom, a do dnešného dňa zostáva jedinou útechou pri ľudskom nešťastí.

Fortune = šťastie: z Latinského fortuna, príbuzné latinskému fort-, fors, šanca, šťastie. To znamená, že to nešťastie, ktoré by nádej mala zmierniť, je len zatratená smola, nezávislá od okolností, ktoré vieme zmeniť. Ja nevidím ako je smola zapletená do mizerných volieb, pre ktoré sa denne rozhodujeme a tak dovoľujeme civilizácii pokračovať v ničení zeme.

Čím viac rozumiem nádeji, tým viac si uvedomujem to, že nádej namiesto toho, aby bola útechou, si vlastne vždy zaslúžila byť v tej skrinke s pohromami, bolesťami a neplechou, že slúži potrebám mocných tak isto ako viera vo vzdialené nebo, táto nádej nie je skutočne ničím viac než len svetskou verziou toho istého nebo/nirvána.

V skutočnosti je nádej kliatbou, skazou.

Hovorím to nielen kvôli milému budhistovi, ktorý povedal, "Nádej a strach naháňajú jeden druhému chvosty". Bez nádeje nie je žiaden strach, nielen preto, že nás nádej odvádza od súčasnosti, od toho kto a kde sme práve teraz a k nejakému vymyslenému budúcemu štádiu. Hovorím to preto, čo nádej je.

Viac alebo menej všetci z nás nariekajú viac alebo menej bez konca o nádeji. Neverili by ste, alebo by ste možno verili, koľko vydavateľov koľkých magazínov povedali, že odo mňa chcú, aby som písal o apokalypse, a potom mi odporúčali, aby som sa postaral o to, nechať čitateľov s pocitom nádeje." Ale čo presne je nádej? Na prednáške, minulú jar sa ma niekto opýtal, nech ju definujem. Nevedel som, tak som obrátil otázku na publikum. Tu je definícia, na ktorú sme všetci prišli: Nádej je túžbou za budúci stav, nad ktorým nemáte žiadnu moc. Znamená to, že ste v podstate bezmocní.

Porozmýšľajte o tom. Napríklad nejdem povedať, že dúfam, že zajtra niečo zjem. Jednoducho to urobím. Nedúfam, že sa práve teraz znovu nadýchnem, ani že skončím písanie tejto vety. Jednoducho to urobím. Na druhej strane dúfam, že keď nabudúce poletím lietadlom, že nespadne. Dúfať v nejaký výsledok znamená, že nad tým nemáte žiadnu kontrolu.

Tak dúfa mnoho ľudí, že dominantná kultúra prestane ničiť planétu. Pritom, že to povedia, garantujú tomu prinajmenšom jeho krátkodobé pokračovanie, a dávajú mu moc, ktorú nemá. Tiež odstupujú od svojej vlastnej moci.

Ja nedúfam, že lososy prežijú. Ja spravím, čo bude treba, aby ich dominantná kultúra nevyhubila. Ak lososy chcú odísť, pretože sa im nepáči, ako sa k ním správajú, kto by im to vyčítal? Poviem im dovidenia, a budú mi chýbať, ale ak nechcú odísť, nedovolím civilizácii, aby ich zničila. Spravím všetko, čo bude treba.

Ja nedúfam, že civilizácia sa zrúti, a to čo najskôr. Ja spravím čo bude treba, aby sa to stalo.

Ak si uvedomíme stupeň moci, ktorú vlastne máme, už viac vôbec nemusíme "dúfať". My tú robotu jednoducho spravíme. Zabezpečíme, aby lososy prežili. Zabezpečíme, aby prežili prériové psy. Zabezpečíme, aby prežili tigre. Urobíme všetko čo bude treba.

Casey Maddow napísal, že keď zomrie filozofia, začína sa akcia. Ja by som k tomu povedal, že keď prestaneme dúfať pre vonkajšiu asistenciu, keď prestaneme dúfať, že sa táto hrozná situácia, v ktorej sme, nejako sama vyrieši, keď prestaneme dúfať, že sa situácia nejako nezhorší, potom sa konečne staneme slobodní - skutočne slobodní - a začneme čestne pracovať na tom, aby sme to úplné vyriešili. Ja by som povedal, keď zomrie nádej, začína akcia.

Z knihy Derricka Jensena: Endgame

Žiadne komentáre:

wildandfree kolektív Copyright © 2011 | Template created by O Pregador | Powered by Blogger