Hladní duchovia

Čo je pokrok?
Ekonómovia tvrdia, že pokrok sa rovná ekonomickému rastu. Musíme stále rásť. Hovoria to s takou istotou, akoby rast nevyhnutne znamenal lepší život.
Nie je to tak. Roger Terry v knihe Economic Insanity, napísal: „Jediný príklad neobmedzeného rastu, ktorý možno nájsť v prírode, je rakovinový nádor, ktorý sa živý zdravými časťami tkaniva. Rakovinový nádor dokáže ešte viac, dokáže oklamať telo tak, aby prispievalo k svojej vlastnej záhube.“ Naša posadnutosť zabezpečením nekonečného ekonomického rastu sa ukazuje ako osudová pre život na Zemi. Prečo? Keď zdvojnásobíme našu produkciu výrobkov a služieb, musíme nevyhnutne zdvojnásobiť aj mieru, ktorou poškodzujeme Zem – drancovaním prírodných zdrojov, produkciou odpadu a pod. Je známe, že existuje určitá hranica v schopnosti prírodného prostredia spracovávať odpad. Túto hranicu nemožno posúvať do nekonečna. A existuje ešte jedna dôležitá otázka: ak zdvojnásobíme ekonomický rast, budeme dvakrát tak šťastní?

Rast neznamená rozvoj
Verejná politika by mala byť posudzovaná podľa toho, či dokáže zabezpečiť ľuďom skutočnú kvalitu života, ktorú nemožno stotožňovať s uspokojovaním ľudskej nenásytnosti, ktorá nie je trvalo udržateľná. Materiálny komfort na rozdiel od uspokojovania iných ľudských potrieb – ako spolupatričnosť ku komunite, rodine, morálny rozvoj – neukazuje na mieru rozvoja ľudského spoločenstva. Myslím, že väčšina ľudí súhlasí (ak si nájdu čas porozmýšľať nad tým) s tým, že nekonečná túžba po zvyšovaní konzumu nevedie do sľubovaného raja.
Keď som bol mladý, všetko čo som potreboval bol nový bicykel. Keď som ho mal, bol som šťastný a spokojný. Keď som vyrástol, bicykel nestačil. Stále viac priateľov začalo jazdiť autom a ja som nechcel ostať mimo. Nakoniec, nechcel som predsa nič zvláštne – iba nejaké ojazdené auto, ktorým sa dostanem za kamarátmi. Neskôr ma napadlo – nebolo by lepšie nové auto, ktoré by bolo dostatočne rýchle a spoľahlivé? Veď čo by si pomysleli susedia, keby som stále chodil na tom starom aute? Čas beží, až na koniec človek zistí, že okrem rodinného auta, by potreboval jedno športové auto na rýchle jazdy, jeden džíp na výlety do hôr atď.
Tento proces je nekonečný. Vedie však táto cesta k skutočnému šťastiu? Po kúpe nového auta sa zrejme cítite šťastní. Ako dlho vám tento pocit vydrží? Uspokojenie z nákupov je podľa psychológov jeden z najprchavejších pocitov šťastia, aký môže človek kedy dosiahnuť. Za krátko po uspokojení našej túžby sa v našej mysli vynorí niečo ďalšie, niečo lepšie, niečo „potrebnejšie“, po čom začneme túžiť. V skutočnosti je však pravdou, že malý chlapec, ktorý dostane nový bicykel, nieje o nič menej šťastný ako dospelý človek kupujúci si najnovší model auta.

Osobná ekonomika
Túžba mať viac nikdy nekončí, pretože túžba samotná je nekonečná. Budhisti poznajú spôsob, ako sa na naše túžby pozrieť a pochopiť ich príčiny. Budhizmus rozlišuje dva druhy túžob: 1. „tanha“ túžba po uspokojení žiadostivosti, 2. „chanda“ túžba po uspokojení životných potrieb. Tanha je založená na ignorácii, chanda je založená na múdrosti. Budhistický mních P.A.Payutto objasňuje vzťah medzi ekonomikou a rôznymi druhmi túžob takto: „Keď súdime ekonomické hodnoty v ekonomike, musíme odlíšiť, aký stav mysle motivuje ekonomické aktivity. Ak je motiváciou chamtivosť /tanha/, ekonomika sa nevyvíja v súlade s morálkou. Ak je motiváciou zabezpečenie zdravého spoločenstva /chanda/, ekonomika môže fungovať v súlade s morálkou. Z budhistického pohľadu nie je ekonomika sama o sebe cieľom, ale prostriedkom  rozvoja ľudskosti v jednotlivcovi, ako aj v spoločnosti.“

Chcem čo mi patrí, teraz a tu!
Mnohí ľudia sa stavajú s nezáujmom k ekologickým a sociálnym dôsledkom našej závislosti na ekonomickom raste a túžbe mať viac. Akú to má príčinu? Ekonomickí teoretici kapitalizmu nás učia, že človek je prirodzene sebecká bytosť, starajúca sa predovšetkým o svoje blaho. Ak je však nikdy nekončiaci rast kontraproduktívny a logicky nemôže viesť k ľudskému blahu, prečo nevenujeme viac síl a úsilia k zabezpečeniu vlastného dobra? Dôvodom je psychologický fenomén, ktorý spôsobuje, že ľudia vo všeobecnosti uprednostňujú krátkodobý zisk, pred dlhodobými následkami. To čo je teraz a tu má pre väčšinu ľudí väčšiu váhu ako prognózy budúcnosti.
Rovnaký fenomén funguje aj v politike. Ak si to chcete otestovať, skúste sa opýtať politikov, či by nezvýšili fond pre vzdelávanie, pričom prínosy tohto činu uvidia za 20rokov. Zrejme nepochodíte. Politici sa nerozhodujú podľa toho, aký vplyv bude mať ich rozhodnutie na ďalšie generácie, ale podľa toho, ako sa prejaví do ďalších volieb. V ekonomike je situácia podobná. Ekonómovia pohybujú so štvrťročnými pohybmi ziskov. Kroky, ktoré uskutočňujú svetové burzy sú zamerané z veľkej časti na čo najrýchlejší zisk, v čo najkratšom termíne. Ľudia chcú svoje zisky tu a teraz.
Taký to spôsob myslenia je pri tom veľmi nešťastný. Problémy, ktorým čelí náš svet majú dlhodobý charakter, sú komplexné a budú mať svoje dopady aj v dlhom časovom horizonte.

Nestať sa hladnými duchmi
Aby sme uzavreli obraz dnešného sveta, musíme ešte zohľadniť úlohu našich technologií, od ktorých čakáme spásu. Jadrová energia je dobrým príkladom. Vyvinuli sme ju s cieľom vyriešiť naše energetické problémy, pri tom sme však stvorili nebezpečný odpad, ktorého rozklad potrvá milióny rokov. Vyvinuli sme plastické sáčky, aby sme nemuseli vytínať stromy a dnes máme skládky plné odpadu, ktorý sa v prírode rozkladá stovky rokov a pri spaľovaní produkuje jedovaté plyny.
Koncept nekonečného ekonomického rastu prevláda na mnohých úrovniach a stal sa všeobecnou ideológiou.  Jej dôsledkom je, že sa konzum a ekonomická efektivita stávajú najviac cenenými hodnotami v našej spoločnosti. Jediná vec na ktorej záleží je „viac“.  Stávame sa „hladnými duchmi“, ktorí sú uväznení v kolotoči spotreby, produkcie, ešte väčšej spotreby a ešte väčšej produkcie...  Namiesto otázky „Ako môžeme rýchlejšie rásť?“ sa musíme pýtať „K čomu nás dovedie rast?“, namiesto otázky  „Ako robiť byznis efektívnejšie?“ sa musíme pýtať „Čomu slúži byznis?“ a namiesto otázky „Ako môžeme konzumovať ešte viac?“ sa musíme opýtať „Ako zabrániť tomu, aby sme sa stali hladnými duchmi?“.

M.J.Medina
Adbusters 20.