“Zem neumiera, Zem je zabíjaná - a tí, ktorí ju zabíjajú, majú mená a adresy!”

08 decembra 2008

Ten, čo uzrel iný svet

Tam, kde smútok sveta znie, nad zajtrajškom človek premýšľa. Havraní kŕdeľ stále bdie, a vrcholky stromov ohýbajú sa pod ťarchou čakania na tmu. Povzdych ťažký z úst sa derie, a v slzách skrytá celá duša vyplaví sa na povrch. Čierna noc si už šuchorí perie. Striehne na posledný moment, aby dala znamenie na slávnostnú ódu havranov. Ťažko je človeku, ktorý zrazu zistí, že premrhal celý svoj vzácny život. Až teraz v poslednej chvíli si je istý, že zmenil by všetko, aby mohol vidieť radosť v očiach svojich blízkych. Pri posteli zbiehajú sa supi, Ktorých zdá sa málo pozná. Jeho žiaľ mu teraz myseľ tupí, a nahlas prosí o milosť, aby mohol vnímať krásu, ktorá mu bola dovtedy ľahostajná. Spánok unavené oči zatvára, je silnejší ako vôľa umrieť. Hlboko v podzemí sa už o ňom povráva, No Strážca duší vidí všetko, a snaží sa súpera poraziť. Človek biedny blúdi v tmách, Stalo sa čo očakával. Ľahostajne príma svet posadený v neistých hmlách. Predsa však nechce uveriť a snaží sa prebudiť do dňa, ktorý bude jeho posledný a zároveň prvý. Do tmavej izby prediera sa svetlo, a ťahá nahor viečka, aby sa uzrelo v jeho očiach. Obavy a nepokoj to z jeho duše zmietlo, a celé telo zrazu zaliala láva neľútostne sa valiaca žilami zo sopky srdca. Veľkolepá je krása všedného dňa, a maličkosti zrazu znamenajú viac než veci veľké. Vtom sa zmenil celý svet, hľa. Oči slepca už nie sú slepé. Vidia všetko. Aj to, čo videli, ale v inom svetle. Tam kde radosť sveta znie, Nad zajtrajškom človek už nepremýšľa. Havraní kŕdeľ utíchol, to že na ódu už nik nečaká vie. A vrcholky stromov tancujú na šteklivých lúčoch slnečného dňa.

...katrin

Žiadne komentáre:

wildandfree kolektív Copyright © 2011 | Template created by O Pregador | Powered by Blogger