“Zem neumiera, Zem je zabíjaná - a tí, ktorí ju zabíjajú, majú mená a adresy!”

16 apríla 2011

Pohľad z klietky


Človek sa nestretne sám so sebou, pokiaľ nezachytí svoj odraz z iného oka než ľudského.”

Niektoré zážitky môžu byť tak bolestné, že na ne radšej zabúdame. Oslabenie pamäti ochraňuje našu dušu. Inokedy zase, v očakávaní cudzieho utrpenia, môžeme určité svoje skúsenosti bojkotovať a “vypnúť ich”. Sú však okamihy, a snáď je to tak pre dobro veci, kedy naša duša nie je chránená ničím. Ako keby potom duša - ono pozorujúce, cítiace ja - bola niektorými zážitkami v momente spálená.

Znamenie je vpálené tak nezmazateľne, že sa k veci môžeme kedykoľvek vrátiť a znovu si uvedomiť každý detail, ako keby sme celú skúsenosť prežívali znovu. Práve taký zážitok som mal pred mnohými rokmi, keď som sa stretol s jedným panterom uzavretým v zoologickej záhrade.

Po prvý raz som skutočne videl nejaké zviera zavreté v klietke, v jednej z nie príliš veľkých zoo múzea prírodnej histórie v Jardin des Plantes v Paríži. Vstúpil som do veľkej rotundy zdobenej vo viktoriánskom štýle, ktorá bola domovom niekoľkých zvierat v malých klietkach z tepaného železa. Spomínam si, že som si skutočne všimol iba jedno jediné zviera. Najprv sa zdalo, že ma vlastne ani nevidí, a to aj napriek tomu, že som vedľa klietky stál dosť dlhú dobu.

Čas v tento deň skončil mimo mňa, vtelil som sa do tvora v tej klietke.

Keď sa vraciam k tým okamihom, mám pocit, že som bol hypnotizovaný tvorom, ktorý spočiatku vyzeral trochu ako čierny had v neustávajúcom pohybe. Jeho "tekutý" tvar sa otieral o prednú stranu klietky. Potom, ako sa pretiahol okolo akéhosi umelého skaliska a nablýskaného pahýľa akéhosi stromu vzadu v ohradení, odrazil sa od vykachličkovanej steny, aby sa vrátil naspäť a znovu sa otrel o čelo klietky. Podoba a pohyb boli v takej vzájomnosti a pohyb v obmedzenom priestore klietky tak stereotypný, že pri prvom pohľade bolo ťažko rozoznateľné, o aké zviera sa jedná. Bol to panter alebo čierny leopard. Pohyboval sa s takou precíznosťou, že pripomínal skôr perpetum mobile ako živého tvora.

Potom som si všimol krv - úzky prúžok krvi stekal po jeho stehne. Vytekal z otvorenej jazvy, ktorá sa nikdy nemohla zahojiť, pokiaľ bola táto mačka odsúdená k neúprosnému blúdeniu touto pascou hypnotizujúcich priamok, po ktorých prechádzala sem a tam. Každá škriabajúca otáčka okolo pahýľa, ktorý tu ostal zo stromu, udržovala krvavú odreninu otvorenú. Táto rana akoby pripomínala puknuté srdce krvácajúce nad stratou všetkého, čo znamenalo divočinu a slobodu.

Premýšľal som, či panter vôbec cíti ešte nejakú bolesť. Jeho žlto-zelené oči boli ako studené sklo, bez ohňa a bez lesku. Možno to bola pomalá rituálna forma sebevraždy, postupne trýzniac a drásajúc telo, aby oslobodila divokého ducha vo vnútri. Zazrel som záblesk bielej kosti - možno to bola šľacha - cez svaly na stehne mačky, keď sa obrátila a ďalej predomnou svojimi krokmi odmeriavala nekonečnosť. Všimol som si, že na pravej prednej labe, ktorá vždy znovu zasahovala okraj vyleštenej kachličkovej steny, chýbal mäkký vankúšik, na stene miesto stopy ostávala značka zaschnutej krvi a krvného séra. Napriek tomu zmrzačené zviera pokračovalo vo svojom vymeranom menuete klietky.

Telo čierneho pantera, zbavené slobody výrazu a naplnenia svojho zmyslu, sa stalo väzením pre ducha v jeho vnútri. Sledujúc a dopredu očakávajúc každý jeho pohyb, začal som s ním dýchať v jednom rytme. Mal som pocit, že časť mňa samého vstupuje do jeho klietky, zatiaľ čo rotunda sa začala otáčať stále rýchlejšie okolo tej časti môjho vedomia, ktorá zostala v mojom tele mimo klietku. Keď som potom vstúpil do väzenia jeho tela, ako keby sa z divákov prechádzajúcich okolo stali iba tieňové bytosti, ktoré akoby boli súčasťou sna. To jediné, čo ostalo skutočným, bol vesmír odmeriavaný pohybom a stopami týraného pantera.

Ako inak by mohol odpovedať nespútaný duch džungle na tak tiesnivý zotročujúci priestor klietky ? Panterove rytmické pohyby, uskutočňované akoby v tranze, boli viac než iba neustále a znovu znemožňované pokusy uniknúť. Nebola jeho nutkavá živosť jednoducho zúfalou snahou vyrovnať sa s prázdnotou rozprestrenou po jeho tele bez akéhokoľvek účelu pre ducha, snahou vyrovnať sa so smrťou zaživa ?

Keď som pozrel von z jeho tela jeho očami, von z jeho väzenia, uvidel som, že priehľadní ľudia, steny a mreže boli zaliate teplým čistým bielym svetlom, ktoré bolo bez zjavného začiatku a konca. Čierny panter zotrvával v tejto záhadnej, snáď by sme mohli povedať nadprirodzenej dimenzii. Ako keby bol iba najtenšou niťou spojený s vlastným telom, ktoré presne odmeriavalo konečnú veľkosť klietky a vracalo sa späť, odmeriavalo a vracalo sa, odmeriavalo a vracalo sa...

Náhle sa ma zmocnila silná vlna nevoľnosti, žalúdok sa mi zdvihol a chcelo sa mi vracať, bol som znovu pri palmovom strome vonku pred panterovou klietkou. Pomaly som sa rozhliadol okolo seba. Ľudia už neboli snoví, ale hmatateľne skutoční. Pociťoval som hlboký zmysel mreží, ktoré by tam neboli, keby sme dokázali vcítiť sa do väznených tvorov a vidieť klietku a mreže ich očami. Potom by sme dostali zlosť na umieranie svetla a nezdôvodňovali si v mene zachovávania druhov, výskumu a verejného vzdelávania, že trýznenie zvierat v zoologických záhradách sa deje pre ich dobro a je teda eticky prijateľné.

Loren Eisleyová napísala: "Človek sa nestretne sám so sebou, pokiaľ nezachytí svoj odraz z iného oka než ľudského." Keby to bola pravda, bolo by to možno vysvetlením, prečo ľudia v zoo vyzerali, ako keby si pantera vôbec neuvedomovali a vážny stav a zranenia zvieraťa ich vôbec nezaujímal. Ako keby necítili vôbec nič. Neboli schopní vidieť sami seba panterovými očami, oknami jeho duše. Skôr by som si však pomyslel, že sa na to neodvážili.

Klietka samozrejme môže byť posledným útočiskom mnohých ohrozených druhov, ale takáto "ochranná väzba" je smutným obrazom toho, do akej miery sme už znesvätili stvorenie prírody. Niečo sa však začína meniť a stále viac ľudí začína svet cítiť a vnímať očami zvierat. Mreže klietok miznú zároveň s tým, ako sa začíname vciťovať a začíname chápať, že osud zvieracieho kráľovstva je nevyhnutne prepojený miliónmi článkov s osudom človeka. Čierny panter uväznený v klietke je iba zrkadlom odrážajúcim náš vlastný stav. Nie sme predsa tak bezmocní, aby sme nedokázali urobiť nič pre obidvoje.

Keď dokáže naše srdce dosiahnuť až do vnútra klietky, zmeníme svoj názor na držanie zvierat v zoologických záhradách a možno si nabudúce rozmyslíme návštevu zoo vôbec. Napriek tomu, že svoju skúsenosť nepovažujem za unikántnu, bolo by určite zaujímavé urobiť akúsi štúdiu, prieskum medzi návštevníkmi zoo a ich reakcie na väznené zvieratá. Antropocentrizmus je prirodzeným produktom ľudského myslenia a vnímania vo vzťahu k zvieratám. Napriek tomu, aj keď sa to môže javiť ako mylná predstava, náš pocit, že ľudia a zvieratá sú jedným, je v nás zakorenená hlbšie ako sa domnievame. Iba naše povýšenecké ego vytvorilo v priebehu času ilúziu, že ľudia a ne-ľudské zvieratá sú prísne oddelené bytosti. V hĺbke nás všetkých je však uložené vedomie, ktoré rozpoznáva našu pôvodnú príbuznosť so všetkým stvorením. Zoo však oddeľuje pozorovateľa od pozorovaného, oddeľuje ich dokonca mrežou klietky, uchováva a zväčšuje dualitu medzi ľudským a ne-ľudským. Človek je návštevníkom, voyeurom, ale nie spoluúčastníkom. Zviera je premiestneným utečencom, azylantom existujúcim v akejsi odcudzenej a neprirodzenej pustatine, v klietke, ktorá sa pre neho premieňa v predpeklie.

Sú zoologické záhrady skutočne posledným útočiskom ničenej divočiny ? Sú skutočne nutným zlom ? Niekedy sa zdá, že je to tak. Rešpektujem to množstvo ľudí, ktoré sa oddane stará o to, aby zoologické záhrady dobre fungovali, aby sa prostredie, v ktorom zvieratá musia žiť, zlepšovalo, aby sa zlepšovala veterinárna starostlivosť. Ale všetka táto oddanosť sa môže vážne míňať účinkom, ak zabudneme na fakt, že problémy zvierat v zoo a kríza spôsobená hrozbou úplného zničenia divočiny sú v prvom rade problémom človeka, teda nás samých.

Budovať stále lepšie zoologické záhrady ako prejav úsilia zachovať niektoré druhy zvierat je nesprávna cesta. Zoologické záhrady nie sú ani tak nutným zlom, ako skôr tragickým zrkadlom zla, ktoré tým nemôžeme odčiniť.
Rozsah súčasnej deštrukcie prirodzeného prostredia zvierat a rastlín, ako aj rýchlosť akou miznú živočíšne a rastlinné druhy z povrchu zeme, sú obrovské. Pokusy o chovanie zvierat v zoologických záhradách nemôžu byť odpoveďou na takúto katastrofu. Jediným riešením je a musí byť ochrana prirodzeného životného prostredia a všetci ľudia aj národy musia byť pripravení uskutočniť nevyhnutné zmeny, vrátane vlastného uskromnenia, ak má byť zachovaná vitalita a zdravie tejto Zeme.

Vzájomná komunita s našimi zvieracími príbuznými je nemožná, pokiaľ budú držané v zajatí klietok, a nezáleží na tom, aké máme racionálne ospravedlnenie pre ich "ochrannú väzbu". Zoo je jedným z trikov, ktorý nám má nahovoriť, ako milujeme a rešpektujeme zvieratá a ako sa staráme o ich ochranu. Tak ako cirkus so zvieratami, aj zoo má škodlivý vplyv na postoje detí voči divokým tvorom. Za takýchto podmienok jednoducho nemôžeme pochopiť a osláviť jedinečnosť, dôstojnosť a posvätnosť života iného, ako je ten náš ľudský. Žiadne vzájomné porozumenie a bratstvo nie je možné: iba divácky úžas, zvedavosť, pobavenie a v lepšom prípade snáď sympatie. Deprivácia týchto zvierat a strata divokého prírodného prostredia, divokosti a divočiny je však aj našou vlastnou stratou. Keď v rámci "civilizačného procesu" akceptujeme zoologické záhrady ako určitú kultúrnu normu, strácame tým zároveň aj niečo z vlastného ľudstva - onú intuitívnu múdrosť, zmyselpre úctu pred všetkým životom a tým aj charakteristické znaky skutočne civilizovanej spoločnosti.

Z knihy "Inhumane Society" od Dr.M.W.Foxa
ukážka bola publikovaná v časopise Vokno č.23


Žiadne komentáre:

wildandfree kolektív Copyright © 2011 | Template created by O Pregador | Powered by Blogger